Naklonená stavba autorovho rozprávania

Julia Turtle (u nás nepresne preložené ako Dračica) Alvestonová žije čiastočne izolovane so svojím otcom, vdovcom, v drsnom mendocínskom prostredí. Násilnícky otec ju podrobuje nielen survivalistickej výchove, ale ju aj sexuálne zneužíva – až do chvíle, keď sa mu Dračica postaví na odpor a využije to, čo ju naučil o zbraniach, násilí a prežití, proti nemu. Román vzbudil mimoriadne pozitívny ohlas po celom svete. Oceňovaná je najmä chytľavá zápletka, kresba výstredných postáv, expresivita témy, dobrodružné epizódy, svojrázne opisy prírody či otvorenie otázky bezpečnosti, slobody a práva vlastniť zbraň.

Absolutórium s trhlinami

Nepripojím sa k zástupu kritikov, ktorým nad debutovým románom Gabriela Tallenta horia dlane a podlamujú sa kolená. Nemyslím si totiž, že Moje najdrahšie zlatíčko (My Absolute Darling) „obohacuje čitateľa svojou remeselnou precíznosťou, celkovým zmyslom pre estetiku prozaického textu a v neposlednom rade aj šírkou interpretačného potenciálu, ktorým disponuje.“ A už vôbec nedôverujem tvrdeniu, podľa ktorého tento román „patrí medzi najlepšie debutové prózy posledného desaťročia.“ (G. Lukáč v časopise Fraktál č. 2/2019).

Moje vlastné úvahy chcú byť komplementárne vo vzťahu k Lukáčovej recenzii a preberám z nej tie pozitívne hodnotenia románu, ktoré nebudem problematizovať. Lukáč síce upozorňuje aj na niekoľko problémových miest Tallentovej prózy, nemožno však prijať skutočnosť, že ich implicitne marginalizuje, odsúva do úzadia a nezohľadňuje ich vo svojom konečnom (vyššie citovanom) stanovisku.

Podobný krok vykonal aj český kritik Daniel Mukner, keď v recenzii nazvanej Nomen omen a zvrhlá láska po opise úchvatnosti románu ponúkne krátke pripomenutie nedostatkov, ktoré však neutralizuje ich odkázaním do zátvorky: „To vše by mělo být zmíněno v závorce, neboť Absolutní miláček patří vzhledem ke specifickému prostředí, svébytným postavám a místy zcela strhujícímu příběhu ke knihám, které budou čtenáři po většinu času takříkajíc hltat.“ (Recenziu nájdete na www.iliteratura.cz.)

Pritom vôbec nejde o maličkosti. Už G. Lukáč veľmi presne konštatoval, že Tallentova tematizácia tabuizovanej témy je viditeľne naučená a v zásade recyklovaná. Tiež si všíma prvoplánovú prácu s lexikou mena hlavnej postavy a nepresvedčivé vkladanie intertextuálnych odkazov na filozofické diela. Tento moment, spolu s prediktabilitou záveru a zacyklením zložiek príbehu, spomenie aj Mukner v odkaze na autora doslovu českého vydania Pavla Kořínka – ten Tallentov postup hodnotí ako kŕčovitú snahu zakomponovať do románu veľké postavy svetovej literatúry.

Tieto trhliny relativizujú ohlásené absolutórium estetického účinku románu, jeho remeselnú precíznosť, a demaskujú superlatívy ako mediálne fabrikáty.

Obmedzenie komunikačných schopností

Začnime takto: Lukáčova pochvalná interpretácia Tallentovho románu je založená na nesprávnej identifikácii jeho naratívnej štruktúry (hlavnú postavu Juliu označuje ako rozprávačku románu, „celá narácia má [takto] byť v kompetencii štrnásťročného traumatizovaného dievčaťa, ktorého reakcia na [prežité skúsenosti] pôsobí úplne prirodzene“ (Lukáč, s. 181 a 183).

V skutočnosti je však román tvarovaný z pozície 3. naratívnej osoby, v klasickej typológii rozprávačských modelov by sme mohli uvažovať o vševediacom alebo personálnom móde naratívneho formovania sveta románu, ktorý parciálne prechádza na hranicu módu „oka kamery“ (toto váhanie hneď vysvetlím). Tento posun Lukáčovi bráni vidieť (kvalitatívnu) úroveň naratívneho hlasu a rozoznať formatívne mechanizmy utlmujúce potenciál tematického plánu. V istom zmysle to však Lukáčovi nemožno vyčítať, román totiž naozaj smeruje k stotožneniu hlasu rozprávača a hlasu postavy. Ako?

Široký priestor v úvode románu autor venuje tomu, aby fixoval Juliin problém rozumieť slovám používaným príznakovo v škole (čo je motív zastupujúci model kultúry, intelektu, vzdelania). Takto je anticipovaný celý semiotický horizont románu vo vzťahu k postavám: Juliine komunikačné schopnosti sú obmedzené, jej drsný prejav sa vyznačuje zúženým výrazovým penzom, na druhej strane prameňom (formatívom) výrazového rozsahu, ktorý ovláda, sa stáva predovšetkým empiricko-senzualistická báza, „jazyk“ drsnej prírody, „jazyk lovu a úteku“.

Takto, prostredníctvom práce s jazykom, ju Tallent stabilizuje v oblasti živočíšneho živlu (nespoločenského, pudového, impulzívneho, násilného, kolísavého, nekontrolovaného, strohého, izolovaného, agresívneho...), sprevádzaného relativizáciou morálnych a mravných maxím. Tento koncept prirodzene dopĺňa rozohraný motív traumatizácie dievčaťa, ktoré je vystavené sexuálnemu násiliu zo strany otca (por. Lukáč).

Na strane postáv sa teda funkčne pracuje s obmedzením výrazových možností jazyka postáv, so zníženým rozsahom „reči“, „uvažovania“. Preto „reč filozofov“, ktorú Tallent akosi chaoticky implantuje do profilu postavy otca, síce môžeme čítať ako sekundárne tvarovanie príznaku šialenstva, no napriek tomu nemá v románovej semiotike podporu, jej prísna pojmová ikonickosť nezodpovedá modelu, ktorý autor vytvoril, a teda sa javí byť technickým karikovaním postáv, lacným excesom, ktorý navyše v tematickej rovine nenachádza svoje vyústenie.

Problémový rozprávač

Udržanie funkčnosti profilu takto vymedzených postáv „bez jazyka“ si priam vyžaduje vystúpenie rozprávača do vonkajších priestorov. Rozprávač nemôže byť umiestnený „v postave“ (veľa by toho nepovedal), vyhovujúcejšou pozíciou sa zdá byť (prirodzene) pozícia pozorovateľa, ktorá systémovo garantuje otvorenosť, teda možnosť prestupovať podľa potreby z pozície vševediaceho (zobrazenia) do personálneho (porozumenia) módu alebo do módu oka kamery (videnia).

Zároveň sa tým komplementárne rieši iná programová rovina: obmedzená aktivita „jazyka“, u Julie vyplývajúca z traumatických skúseností, u otca z psychologického a životného vychýlenia, vytvára otázku ich textového predstavenia. Východisko sa prirodzene núka v naratívnom sústredení na opis mikrogeografického umiestnenia postáv (teda na prostredie rámcujúce postavu) a neustáleho zamerania na ich konanie, čomu určite viac vyhovuje práve pozícia 3. osoby.

A tu vzniká problém Tallentovho rozprávača s dosahom na estetiku románu. Tallent dovolí, aby rozprávač, napriek jeho samostatnému umiestneniu v móde 3. osoby, prebral na seba výrazovú charakteristiku postavy. Zrazu „vidíme“ rozprávača ako nemohúceho rozprávať o postavách. Zacykľuje sa, automatizuje svoje výpovede, prienik do vnútorného, psychického sveta postavy otcom znásilňovanej Julie je skratkovitý a tézovitý. Hromadia sa tak krátkozraké variácie replík, ktoré sú dominantne, nenápadito, a preto iritujúco uvádzané jedinou („tisíckrát“ použitou) syntagmou – pomyslí si – , za ktorou alebo pred ktorou necháva postavu vypovedať v prvej osobe: „[...] Martin sa díva, ako sa oblieka, a ona si pomyslí, no tak, len sa pozeraj, ty hajzel. Neviem, ako utiecť, a neviem ani, či môžem utiecť, ale dúfam, že to zistím. No len sa pozeraj, pomyslí si, lebo so mnou sa deje niečo zlé, že tak riskujem a dovolím ti, aby si mi to robil.“ (Tallent, s. 318).

Viditeľná naučenosť

Rozprávač teda postavu vidí a počuje jej myšlienky, no udržiava si od nej odstup. Avšak nie je to len odstup pozorovateľa, pretože v pozadí takéhoto tvarovania sa nachádza čosi podozrivé, čosi, čo spôsobuje, že sa rozprávač vzdáva veľkej časti svojich kompetencií, plnohodnotného rozprávania. V tomto prevedení sa zdá, že rozprávač ako naratívna autorita tvarujúca svet textu stojí pred problémom, ktorý je nad jeho možnosti. Ak moment „dotyku“, „pristúpenia“ rozprávača (naratívnej autority) k mimoriadne príznakovej postave plodí len tézovité, schematické, strohé, recyklované a nepostupujúce, neprehlbujúce sa výpovede, ak rozprávač neprejavuje naratívnu senzibilitu pre nuansy (jedinečnosť) vlastnej postavy a uzatvára ju do pomerne stereotypného príbehového rámca s „hollywoodskym“ vyústením, vyvoláva to otázku, do akej miery táto naratívna autorita rozumie jej problému. A tu sa nám vracia poznámka o viditeľnej naučenosti „tematizovanej látky“ (Lukáč, s. 182). V tomto románe aj refrénovito distribuovaná výpoveď „chcem zomrieť“ vykazuje viac znaky atramentu a papiera než naliehavosti, krízy a ohrozenia.

Recenzie (Lukáčova i Muknerova) vysoko vyzdvihujú Tallentovu schopnosť sprostredkovať ornamentálne opisy priestoru a prírody (Lukáč, s. 183): „Je to jednak sugestivní a bohatý jazyk, jenž se nejzřetelněji projevuje v obsáhlých popisech přírody.“ (Mukner, prečiarknutie M. F.). Áno, súhlasím, s dodatočnou poznámkou: Tallent takto vyvažuje naklonenú románovú stavbu, obrátenie naratívneho pohľadu na prírodu ho zachraňuje, sebaistým, výrazovo širokospektrálnym generovaním nových významových prvkov opisom prírody prekrýva to, že problém postavy mu do značnej miery uniká, že jeho priblíženie k postave (jej problému) je rozpačitým priblížením k cudziemu, neuchopiteľnému telesu, o ktorom hovorí to, čo sa patrí, a pripraví jej osud, aký sa patrí; že je schopný tento problém len načrtnúť a udržiavať, nie rozvíjať a reflektovať.

Marcel Forgáč (1983) pôsobí na Katedre slovenskej literatúry a literárnej vedy Filozofickej fakulty v Prešove, kde sa venuje najmä dejinám svetovej literatúry 19. a 20. storočia.

Gabriel Tallent (1987)

Narodil sa v Novom Mexiku (USA), vyrastal na pobreží Kalifornie (Mendocino), jeho matka Elizabeth Tallent je známa publicistka a autorka. Vyštudoval Willamette University v Oregone. Jeho debutový román My Absolute Darling z roku 2017 preložili do viacerých jazykov.