Recenzia
Katarína Vargová
12.11.2020

Naliehavosť v jednom oslovení

Madeline Vadkerty: Slovutný pán prezident. Listy Jozefovi Tisovi

Žilina: Absynt, 2020

 

„Spojenie ,Slovutný pán prezident´ sa ku mne vracalo opakovane. Týmto oslovením sa začínala väčšina listov, ktoré som objavila v SNA, a že je to správny názov, som vytušila pri úsmeve môjho spoluautora Jána Púčeka. (...) Slovutný je zastarané prídavné meno, ktorým chce pisateľ listu vyjadriť hlbokú úctu voči adresátovi. To slovo má šarm a vracia nás do čias, keď bolo bežnou súčasťou slovnej zásoby.“ (s. 22)

Takto Madeline Vadkerty, výskumníčka a odborníčka na obdobie holokaustu, v úvode odôvodňuje výber názvu knihy Slovutný pán prezident. Slovo, ktoré väčšine súčasných čitateľov veľa nehovorí, však počas čítania knihy dostáva až hmatateľný rozmer. V tomto oslovení, ktoré väčšina pisateľov a žiadateľov o prezidentskú výnimku spod Židovského kódexu zvolila, sa zhmotňuje naliehavosť, úpenlivosť a zúfalá úctivá prosba o trochu ľudskosti. Len o to, aby mohli naďalej pracovať a zarábať si na skromné živobytie.

Autorka Madeline Vadkerty v rokoch 2002 až 2004 objavila tisíce listov, ktoré napísali obyčajní ľudia prezidentovi Tisovi v období Slovenského štátu. Sedemnásť rokov na ne nedokázala zabudnúť, túžila ich hlbšie preskúmať a porozumieť ich pisateľom. Čo sa jej podarilo. Za knihou stojí výnimočný výskum Američanky, ktorá sa ako prvá v súčasných dejinách Slovenska podujala preskúmať tieto listy ležiace v Slovenskom národnom archíve. To, že je prvá a zatiaľ jediná, je, myslím, dostatočne výpovedné.

Návrh vydavateľstva Absynt, aby listy a príbehy v nich ukryté dostali beletrizovanú podobu, bol jednoznačne dobrým krokom. Forma čitateľovi približuje osudy jednotlivcov a vytvára ešte hlbší vzťah medzi čitateľom a autorom listu. V spolupráci s Jánom Púčekom teda vznikla zbierka trinástich silných príbehov, v ktorých dvanásť pisateľov prosí o výnimku spod Židovského kódexu a jeden (príbeh Spravodlivosť, Bartolomej G.) práve naopak – o arizáciu židovského podniku.

Za jeden z najsilnejších príbehov považujem Sólo pre opernú speváčku o Márii Magdaléne Cs. z Bratislavy. Mária Magdaléna bola mladá operná speváčka v zbore Opery Slovenského národného divadla. Jej matka jej celé roky z penzie vypomáhala, aby si mohla splniť sen a stať sa speváčkou. V roku 1941 však pod ťarchou Židovského kódexu dostáva ako štátna zamestnankyňa – Židovka výpoveď. Zrúti sa a skončí na psychiatrii. V zúfalstve poprie svoju vieru, dá sa pokrstiť (ako aj väčšina ostatných pisateľov) a napíše list Tisovi, v ktorom prosí, aby sa opäť mohla vrátiť do práce. Jedným z najbolestnejších pocitov pri čítaní týchto listov je nádej a obrovská pokora, ktorú z nich cítiť. Listy nepíšu rezignovaní a nahnevaní občania, čakajúci na najhoršie, ale naopak, ľudia, ktorí majú obrovskú chuť žiť a pracovať, a stále v hĺbke duše dúfajú, že sa niekde stala iba chyba, že ich sa to netýka, že takéto zverstvá voči nevinným sa stať jednoducho nemôžu. Tak je to aj v prípade Márie Magdalény. Odpoveď dostane, ale nie takú, v akú verila. Dostane povolanie do Koncentračného strediska Patrónka, kde ju ďalej pridelia na prácu do niektorej zo slovenských fabrík. Mária Magdaléna sa dokonca trochu poteší – aspoň nejaká práca, s ktorou uživí seba aj svoju ovdovelú matku. Z Patrónky ju však deportujú do Osvienčimu.

Okrem literárnej časti knihy určite netreba opomenúť jej výnimočnú grafickú podobu, ktorú navrhla a vytvorila Pavlína Morháčová. Na vynikajúce grafické spracovanie kníh sme pri vydavateľstve Absynt zvyknutí, no nestáva sa stereotypným či nudným. Morháčová ku každej knihe pristupuje individuálne a jej príťažlivé stvárnenie písaného textu láka stále viac slovenských a českých čitateľov. Vďaka grafickej úprave sme okrem trinástich príbehov mali možnosť v knihe vidieť aj úryvky z listov Hlinkovej gardy, viacerých občanov so silnými protižidovskými názormi či dokumenty o deportácii a zhabaní majetku nevinných.   

Na záver treba spomenúť aj poslednú kapitolu knihy Pred boží súd – príbeh Daniela Kováča z Banskej Bystrice. Tento evanjelický farár počas Slovenského štátu vydával Židom falošné osvedčenia o krste a spolu s manželkou a deťmi im rôznymi spôsobmi pomáhal, za čo bol prenasledovaný a trestaný. Zaujímavý je historický presah v závere – v období komunizmu bol „osloboditeľmi“ obvinený z protištátnej činnosti a väznený. Jeden totalitný režim sa len vymenil za druhý. V čitateľovi to môže vyvolať otázky o súčasnej dobe, ktorá je síce pre väčšinové obyvateľstvo slobodná, no vplyv radikálnych a extrémistických skupín či konkrétnej politickej strany na Slovensku stále rastie. Kde je tá pomyselná čiara, ktorú stačí prekročiť a dostaneme sa tam, kde sme boli pred osemdesiatimi rokmi? A čo môžeme robiť, aby sa to nestalo?