Vyhľadávanie
Nanovo spasiť svet
Etela Farkašová: Záchrana sveta podľa G.
Bratislava, Slovenský spisovateľ 2002
Najnovšia kniha Etely Farkašovej je vyústením a zároveň prelomom v jej doterajšej tvorbe. Vyústením z hľadiska doformovania originálneho rozprávačského štýlu a prelomom z hľadiska spôsobu, ako sa zmocňuje témy. S motívmi vzťahu matky ku psychicky chorému dieťaťu Farkašová narábala v próze Deň za dňom (1997), téma každodennosti spolužitia matky s dcérou dominovala v knihe Po dlhom mlčaní (2001). V tejto najnovšej próze sa oba motívy skĺbili do jedného a výsledkom je autorkina „pitva“ myšlienkových pochodov a životných situácií psychicky chorej dcéry na pozadí jej spolužitia s matkou. V Záchrane sveta podľa G. tieto témy konvergujú, prepájajú sa s motívmi, ktoré poznáme z Farkašovej zbierky poviedok Hodina zapadajúceho slnka (1998), či už ide o motív záhrady alebo nemocničného prostredia, aby sa akosi nanovo usúvzťažnili do kompozične zatiaľ najlepšie prepracovanej Farkašovej novely, opätovne viacvrstvovej a mnohovýznamovej.
G. je psychicky chorá. Rozprávanie o osobe, ktorá nie je schopná zapojiť sa do normálneho života spoločnosti, ba navyše, ktorá sa domnieva, že ho môže zmeniť, a to prostredníctvom svojej mravenčej upratovacej mánie, je dokumentom neschopnosti riešiť životné problémy a tento nedostatok kompenzovať manickou činnosťou.
Nespokojnosť so svetom a jeho fungovaním dnes však prestáva byť príznakom choroby a stáva sa skôr všeobecným trendom v uvažovaní. Všetci si uvedomujeme riziká, akými sú zbrojenie, ekologické katastrofy, sociálna nerovnosť, no každý na ne reagujeme odlišne. Kde vytýčiť hranicu toho, čo sme ešte ochotní akceptovať ako „normálne“? Ak je svet chorý, tak ako nás o tom, okrem iného, presviedčajú médiá, potom bez ujmy nie je nikto z nás...
Dojem celistvosti, vyváženosti textu kompenzuje to, o čom samotný text je: o pocitoch zmeny chápanej ako príčine zmätku, chaosu, neusporiadanosti, necelistvosti sveta; „...ak budeme ľahostajní k malým veciam, nikdy nedáme svet do poriadku“ (s. 6) – zamýšľa sa hlavná hrdinka, keď zistí, že lyžička na stole nie je v takej polohe, ako by sa podľa nej mala nachádzať. Vôbec všetky svoje „veľké“ myšlienky G. objaví na základe celkom prízemných situácií. O nutnosti obety a nevyhnutnosti vykúpenia uvažuje v súvislosti s opravou elektrického vedenia v byte. Moment vykúpenia vnucuje ideu pohrávať sa s týmto pojmom podobne ako to hlavná hrdinka urobila už skôr s pojmom celistvosti. Strach tomu však predbežne zabráni a tento moment Farkašová naplno rozvinie až vo finále svojej inak pokojne rytmizovanej slovnej melódie. Farkašovej novela dýcha a umožňuje nadýchnuť sa aj čitateľovi – ťažoba úvah o chorom svete je uvoľňovaná, vyprcháva v pasážach venovaných rozprávaniu o bežnom, do najmenších podrobností naplánovanom, živote hlavnej postavy. Veď podstatou života je: „naprávať, opravovať, usporiadať realitu, korigovať ju, vnášať do nej poriadok a rovnováhu“ (s. 39). Vo všeobecnej rovine hlavná hrdinka vystihuje to, čo robíme sami – usilujeme sa zasahovať do skutočnosti za účelom riešiť problémy. To však hlavná hrdinka kvôli svojmu psychickému postihnutiu nedokáže a hľadá len zástupné pseudoriešenia.
Vykupiteľstvo G. motivované „znovuustanovením poriadku“ v kozmickom rozsahu ako reakcia chorej na chorý svet nepredkladá žiadne osobitné riešenie. Záver, ktorý sa môže zdať prisilný, je v skutočnosti silný svojou pointou, ktorá necháva otriasť dôveru v historický zmysel ľudstva a vypestovanú tradíciu vlastného dejinného príbehu.
Ide o knižku psychologizujúcu, ironickú či recesistickú? Alebo je to literárna výpoveď filozofky, ktorou je Farkašová vo svojej profesii? Napokon aj v minulosti filozofi využívali masku bláznov, aby mohli povedať svetu, čo si o ňom skutočne myslia.
Antónia Furjelová
