Vyhľadávanie
Nestáva sa u nás často, aby si študenti z vlastnej iniciatívy a svojpomocne vydali knižku prekladov. Vlastne sa to až donedávna nestalo vôbec – aspoň nie pokiaľ ide o preklady ruských autorov, navyše súčasných. V roku 2021 sa to však skupine aktívnych študentov Katedry rusistiky a východoeurópskych štúdií FiF UK v Bratislave podarilo.
Rok predtým (2020) vytvorili projekt Samyzdat – „počas karanténnej prokrastinácie“, ako sa dozvedáme z profilu iniciátorky projektu Veroniky Goldiňákovej na internetovej stránke projektu www.samyzdat.ruslk.sk. Projekt združuje študentov ruského jazyka nielen z FiF UK, ktorí sa chcú venovať prekladu ruskej literatúry a svoje preklady sami prezentovať čitateľskej verejnosti.
Svedčí o tom aj názov projektu – výberom pôvodom ruského výrazu samizdat odkazuje na ruský jazyk a ypsilonom v ňom (ktorý zároveň odráža aj ruskú výslovnosť tohto slova) zdôrazňuje slovo my. Samyzdat sa neuspokojil iba s publikovaním prekladov na internete, ale vďaka finančnej podpore zo startlabovej kampane, ktorú spustil v novembri 2021, vydal v spolupráci s banskobystrickým vydavateľstvom Literárna bašta výber z tvorby súčasných ruských autorov nazvaný Nostalgie.
Kniha obsahuje, ako sa píše na stránke startlabovej kampane projektu, „niekoľko žiarivých mien súčasnej ruskej literatúry“. Poviedky Diny Rubinovej (nar. 1953; Taký dlhý život), Andreja Astvacaturova (1969; Commedia dell’arte), Denisa Dragunského (1950; Verzie a variácie), Maxima Osipova (1963; Kameň, papier, nožnice a Poľský priateľ), Linor Goralikovej (1975; Skrátka: 20 miniatúr), Jevgenije Nekrasovovej (1985; Dvere) a esej Marie Stepanovovej (1972; Vôľa žiť), ktorých „ústrednou témou (...) sú rôzne formy hry s minulosťou a snaha vyrozprávať sa z tráum, ktoré spoločnosť ťažia“ a ktoré spája „jemný závoj nostalgie“, preložili Veronika Goldiňáková, Michaela Vinczeová, Ivana Roháčová, Magdaléna Durkáčová, Beáta Koššová a Peter Rusina.
Veľmi zjednodušene by sa dalo povedať, že v jej rôznych podobách takmer všetky texty v tejto knihe netriviálne (občas aj s dávkou irónie, hravo či s prekvapivou pointou) spracúvajú najmä jednu z večných tém – lásku: v dlhotrvajúcich vzťahoch (Rubinová), školskú (Astvacaturov), chimérickú (Dragunskij, Osipov), nerovnú (Osipov), rodičovskú aj rovnakopohlavnú (Nekrasovová) a rôznu inú (Goralik).
Viacerí autori sa vracajú k sovietskemu obdobiu (Astvacaturov, Osipov, Stepanovová) či odkazujú na ruskú literatúru. Takéto odkazy na kultúrne pozadie originálu vždy predstavujú pre prekladateľa problém. Na prekladoch v tejto zbierke však vidieť, že sa prekladatelia držali toho, čo deklarujú na internetovej stránke Samyzdatu: k prekladu pristupovali zodpovedne, a tak slovenský čitateľ nie je príliš ukrátený o ideové ani estetické hodnoty originálov. Prekladatelia si zakladajú aj na tom, že vždy spolupracujú s jazykovým redaktorom a korektorom. Z predslovu ku knihe sa dozvedáme, že problémové miesta prekladatelia konzultovali aj so svojimi pedagógmi, a z anotácie k nej, že kniha vznikla spojením „začínajúcich prekladateliek a prekladateľov so skúsenými editorkami“.
Redaktorkou tejto knihy bola Kristína Karabová, zodpovednými redaktormi Slavo Sochor a koordinátorka projektu Veronika Goldiňáková, korektúry mala na starosti Miroslava Kuracinová Valová. Práve spolupráca so skúseným redaktorom je pre začínajúceho prekladateľa nevyhnutná a zároveň je preňho najlepšou školou, lebo mu jednak pomáha osvojiť si prekladateľské „remeslo“ (práca so slovníkmi, najmä slovenskými, zásady prepisu z ruštiny do slovenčiny a pod.) a jednak kompenzuje to, čo sa pri prekladaní dá dosiahnuť iba skúsenosťou (začínajúci prekladateľ často nemá potrebné vedomosti alebo ich má, ale nie vždy ich dokáže použiť).
Redaktor prekladateľovi napríklad vysvetlí, že pri prepise mien z ruštiny je predsa len praktickejšie ženské mená prechyľovať (preto to patrí k pravidlám praktickej transkripcie), aby sa ľahšie skloňovali, alebo aspoň ustráži, aby bol ten prepis všade jednotný (a nie napr. [Jevgenija] Nekrasova, ale Nekrasovovej dielo; Rubina, Goralik, Stepanova, Oľa Semičastnych, ale Ira Tuzikovová), dá pozor, aby sa z Buratina o pár strán ďalej nestal Pinocchio, upozorní prekladateľa na konštrukcie ako pri členku ľavej nohy alebo na miesta, ktoré v preklade nedávajú zmysel, neponúkne sa, že preloží úryvok z básne A. Bloka, ak sám s takýmto prekladom nemá veľké skúsenosti (ako to urobila redaktorka knihy K. Karabová), navrhne prekladateľovi, či by nebolo lepšie vybrať si text, v ktorom sa nenachádza tak veľa alúzií na ruskú literatúru (ako napr. u D. Dragunského a najmä u M. Stepanovovej), prípadne dohliadne, aby alúzie zostali zachované (čo sa v preklade eseje Vôľa žiť nie celkom podarilo) a pod.
Celkovo knižke chýba jednotná redakčná koncepcia: nachádzajú sa v nej životopisy autorov, čo je vynikajúce, nemajú však jednotnú štruktúru (vo väčšine chýba rok narodenia, nie všade sa uvádza otcovské meno a pod.), nevyrovnaná je aj kvalita prekladov, ktorú by mala zjednotiť práve ruka redaktora (najdlhší text v knihe pôsobí, akoby vznikal na poslednú chvíľu, a rozdiely vidieť aj na rôznych prekladoch tých istých prekladateľov). Napriek tomu sa preklady v tejto knižke nedajú hodnotiť ako nekvalitné a ak by redakčná práca vyzerala trochu inak, nedalo by sa im takmer nič vytknúť.
Kniha Samyzdat -- Nostalgie splnila svoj cieľ „do slovenského prostredia priniesť niekoľko zaujímavých, no ešte neobjavených mien súčasnej ruskej literatúry“ (netýka sa to D. Rubinovej, ktorej poviedky vyšli v r. 2013 pod názvom Dvojité priezvisko v preklade Silvie Šalatovej), navyše vo výtvarne veľmi pekne spracovanej knihe (autorkou ilustrácií a dizajnu knihy je Elena Čániová).
Projekt Samyzdat je v našom prostredí jedinečný, lebo na rozdiel od kníh študentských prekladov zo súčasnej ruskej literatúry, ktoré sme tu mali (M. Moskvinová: Môj pes má rád džez, 2008; Othэr storiэs: Výber z prózy východoeurópskeho kyberpriestoru, 2013), kniha Nostalgie vznikla ako číra študentská aktivita, mimo vyučovania a zásahu učiteľov.
Kniha ponúka dobré čítanie výberu kvalitných krátkych textov z tej najsúčasnejšej ruskej literatúry, zaujímavých a na niektorých miestach nečakane aktuálnych: „Prevláda pocit, že dnešné Rusko radšej verí v perspektívu hrôzy (...) než vo vlastnú schopnosť zmeniť sa“. (M. Stepanovová: Vôľa žiť) „Prežije naša súčasná krajina? Ukázalo sa, že jej predchodkyňa pri všetkej svojej sile vydržala kratšie ako obyčajné husle, pre ktoré je sedemdesiat rokov ničím... (...) Dnes sa nám zdá, že súčasná krajina (...) nie je uspôsobená na dlhý život, prasklín na jej tele je nespočet, že sa rozpadne, rozsype, aj keď stať sa tak nemusí.“ (M. Osipov: Poľský priateľ)
Kolektív autorov: Samyzdat. Nostalgie
Banská Bystrica: Laputa, Literárna bašta, 2021
