Vyhľadávanie
Anglická autorka, žurnalistka a profesorka Jeanette Wintersonová sa svojím románom Frankissstein (2019) dostala do longlistu Bookerovej ceny. U nás si však môžu čitatelia aktuálne prečítať nový slovenský preklad jej knihy Vášeň (prvýkrát publikovanej na konci osemdesiatych rokov), ktorá v sebe kombinuje prvky zázračna a ozdobnosti s témou malých a veľkých dejín, prostredníctvom ktorých rozohráva problematiku vášne a s tým spojený aspekt homosexuality.
Wintersonová na pomerne malom priestore rozpína v knihe dve hlavné príbehové línie. V tej prvej figuruje vojak Henri, ktorý opojený víziami krajších zajtrajškov bezhlavo a naivne sprevádza Napoleona Bonaparteho počas jeho vojnových konfliktov. Robí mu osobného kuchára a dennodenne mu pripravuje pečenú hydinu. V druhej línii sa zoznamujeme s benátskou kartárkou Villanelle, dcérou gondoliéra, ktorá po ňom „zdedila“ chodidlá s plávacími blanami. Zatiaľ čo si Henri robí zápisky z vojnového frontu a prichádza o blízkych priateľov, Villanelle stihne popri hraní hier a karnevalových eskapádach prežiť krátky románik s mladšou dámou z vyššej spoločnosti. U oboch protagonistov však po prežití vášne (či už k prvej láske alebo k idolu) dochádza k dezilúzii. Práve v tom momente sa obaja stretávajú na ruskom fronte (Villanelle ako manželka vojaka a Henri už ako nepotrebný kuchár) a rozhodnú sa, že spoločne dezertujú do Talianska. Henri sa do kartárky zamiluje, ona si k nemu vytvorí sesterské puto. A tak tu J. Wintersonová opätovne rozohráva tragickú ľúbostnú líniu, ktorá vyúsťuje do postupného zmierenia sa hlavných hrdinov s vlastnou identitou práve v momente odlúčenia.
Potenciálneho čitateľa pri románe môže ťahať práve spomínaný príbeh a to, ako autorka premiešava magické prvky (viazané na Benátky) s historickými reáliami, ktoré však neprerážajú hlavný dej, stále ostávajú v pozícii kulisy. Väčšie, detailnejšie výjavy z bojiska tu nenachádzame, interakcia hrdinu so samotným Napoleonom je obmedzená na pár scén. Charakterový vývin hlavných postáv síce je determinovaný prítomnosťou vojny, no tá „hrmí“ kdesi v úzadí. Dôležitejším sa zo strany autorky stáva ani tak nie perspektíva malých dejín, teda vplyv veľkých dejinných udalostí na každodenné prežívanie človeka, ale samotné tematizovanie homosexuality. To je tu pomerne produktívne zasadené do motivickej línie vášne. J. Wintersonová svojej hrdinke umožňuje prežiť ľúbostný vzťah so ženou a tým ju konfrontovať s vlastnou sexualitou. Je vítané, že to robí pomerne nenútene, bezprostredne a zároveň táto skúsenosť postavu Villanelle úplne nedefinuje. Homosexualita tu nie je dominantnou charakterovou vlastnosťou. Tá je naopak v pozícii kľúčovej zápletky ženskej dejovej línie (Villanelle doslova podaruje srdce svojej milenke a neskôr sa poň vracia s Henrim, ktorý jej ho ukradne).
Zatiaľ čo príbeh, charaktery, témy, motivická línia sa zdajú byť atraktívne a pomerne dobre zvládnuté, problém nastáva v spôsobe, akým svoje univerzum autorka zobrazuje. Je určite dobré a vhodné, pokiaľ do naratívu vkladá istú dávku poetickosti, čím môže nadobúdať čitateľ istý dojem čarovnosti. Ten sa však postupne pri čítaní stráca a ku koncu bohatá obraznosť skôr zunuje. Kumulácia metafor, takmer až programovo poeticky nasvietené obrazy či kvázi hlboké tézy v monológu postavy skôr otravujú než podnecujú k imerzii. Príkladom môže byť aj pasáž: „Hráš, vyhráš, hráš, prehráš. Hráš. Každá hra sa končí sklamaním. Necítiš to, čo si si myslel, že budeš cítiť, to, čo si považoval za dôležité, už nie je dôležité. To hra je vzrušujúca. A ak vyhráš? Neexistuje absolútne víťazstvo. Musíš chrániť, čo si vyhral. Musíš to brať vážne“ (s. 131). Nie je ojedinelá, podobných nájdete v próze viac.
Vášeň je čítaním na pomedzí interpretačnej výzvy a ľahkej literárnej zábavy. Prózou, ktorá sa pokúša mať druhý plán, byť bludiskom, v ktorom sa čitateľ môže stratiť, no práve svojou jednoznačnou obraznosťou a ľahko dešifrovateľnou poetickosťou skôr pôsobí ako náhrada niečoho väčšieho. Iste, autorke sa nedá uprieť atraktívnosť témy, hlavných postáv, lokalizácia príbehov či práca s aspektom veľkých a malých dejín, no celé to pôsobí ako hra na efekt, ktorá je však myšlienkovo prázdna.
