Vyhľadávanie
Leonid Andrejev: Rozhovor uprostred noci
Bratislava, Vydavateľstvo Spolku slovenských spisovateľov 2004
Preklad Viera Mikulášová-Škridlová
Významný ruský spisovateľ Leonid Andrejev sa u nás najväčšmi udomácnil v 2. polovici 60. rokov a začiatkom rokov sedemdesiatych, keď vyšli jeho diela Myseľ (1966) a Rozhovor uprostred noci (1971). Hneď na začiatku netrpezlivých čitateľov upozorníme, že v prípade druhého titulu nejde o celkom totožné dielo s tým, s akým sa stretávame dnes. V druhom vydaní a z pera tej istej prekladateľky vychádzajú novely Rozhovor uprostred noci, Tma a Judáš Iškariotský; v novom vydaní sú k nim namiesto noviel Červený smiech a Gubernátor priradené prózy On, Zásady dobra a Pokoj. (Ťažko v tejto súvislosti nespomenúť fakt, prečo si tvorcovia pre toto vydanie nezvolili iný názov; väčšina čitateľov, obľubujúcich Andrejevovo dielo, sa možno sklamane odtiahne, ak len neuvidí obsah; v každom prípade ich to pomýli.)
Andrejevovo dielo je populárne aj v susedných Čechách, jeho novela Myseľ pod názvom Fixní idea vyšla aj v novom vydaní v roku 1996 vo voľnej edícii Malé diela vydavateľstva Votobia. Jeho hry sa s úspechom hrávajú v rozhlase i na divadelných doskách (Katarína, preklad E. Maliti-Fraňová), Poviedka o siedmich obesených sa stala námetom pre film. Čím priťahuje tento spisovateľ ešte aj dnes, desaťročia po svojom skone? Andrejev predovšetkým stavia človeka do hraničnej situácie, a tam skúma, ako sa asi zachová, čo z charakteru mu ostane, ako blížiaca sa a neodvratná katastrofa zapôsobí na jeho psychiku, aké bariéry v nej zrúca, aké vystavia.
Leonid Andrejev (1871 – 1919) bol pôvodným povolaním právnik, neskôr sa venoval literatúre. Najmä jeho zrelá tvorba je silno ovplyvnená expresionizmom, ktorý mal v Rusku hlboké korene. Prvý výber z jeho próz vyšiel na Slovensku ešte roku 1933 (Nočný rozhovor a iné novely), v Čechách ho objavili ešte za jeho života, keď roku 1904 vyšiel výber Povídky. Možno povedať, že Andrejev čoraz väčšmi priťahuje čitateľskú pozornosť, tak ako sa komplikuje a ozvláštňuje nejednoznačné videnie sveta v posledných desaťročiach.
Novela Rozhovor uprostred noci predstavuje zaujímavý dialóg panovníka a zajatca, teda človeka, ktorý má v rukách sústredenú všetku (aj vojenskú) moc, a toho, ktorý momentálne nemá nič okrem svojej dôstojnosti a, prirodzene, vôle („Tak teda, predovšetkým by som chcel povedať, že vás zachránila moja vôľa. Za tento krátky čas vojny som prišiel na mnohé veci, o ktorých som predtým nerozmýšľal, a svoju dušu som uvidel v novom svetle“, str. 37.) „Čiastočka hmoty kladúca odpor“, tak sa o sebe a jemu podobných vyjadril ruský dobrovoľník, takýmto predpokladaným víťazstvom na pohľad slabšej strany sa završuje aj celý nočný rozhovor.
Príbeh života a posledných dní Judáša Iškariotského Zradcu približuje v poradí druhá novela, ktorá objasňuje nielen vzťah Ježiša k Judášovi, ale aj Ježišových učeníkov, ktorí sa pýtali: „Čo značí pravda v ústach zradcov? Či sa nezmení na lož?“ str. 103.
Novela Tma je príbehom mladého revolucionára, ktorý nepoznajúc ženu chce dva dni pred teroristickou akciou stráviť noc vo verejnom dome, aby unikol polícii. Tu sa čiastočne obnažuje nielen prostitútka Ľuba, ale aj celá atmosféra vtedajšieho (text vznikol v roku 1907) Ruska, uzavretého v nepriedušnej škrupine a dýchavičného v túžbe po slobode. Napäté ovzdušie strháva dej zomknutý stenami malej izbičky, to všetko však znamená len akýsi tiesnivý začiatok, váhavé tóny, akoby sa „len teraz mala začať skutočne vážna opera“, str. 158.
Novela On predstavuje tajomné, v pritlmených tónoch a rozplývavých farbách nesené rozprávanie chudobného študenta, ktorý sa stal domácim učiteľom v záhadnom dome, kde akoby bolo všetko neskutočné a za noci ako prízrak vystupovalo z hmly.
Poviedky Zásady dobra a Pokoj, ktoré predkladaný výber z Andrejevových próz uzatvárajú, vytvárajú o čosi úsmevnejší pendant k prvým novelám; v oboch figuruje postava čerta, ktorý so svojimi zásadami zvláštne funguje na zemi. Tu Andrejev využil zmysel pre paródiu, situačný humor i drobnú komiku, ktorá v texte presvitá.
Znalci Andrejevovho diela v ňom pobadali „bolestný pesimizmus“; autor sa vyznačuje ostrým zmyslom pre realitu, ktorá mu umožňovala vidieť svet a človeka v ňom so všetkými jeho rozhodnutiami a duševnými priepasťami. Práve nad nimi akoby Andrejev aj najčastejšie nachádzal svojho hrdinu, ktorého tam však nezaviedla akási bližšie neurčená náhoda, ale dostával sa tam celkom systematicky, svojím analytickým uvažovaním, hodnotením situácie, svojho miesta či položenia v nej. A nakláňal sa nad priepasťou, nad sebou samým.
Viera Prokešová
