Vyhľadávanie
Mnohí z nás si určite pamätajú na svojský humor hercov Ivana Krajíčka a Olda Hlaváčka, ktorí rozsievali dobrú náladu na rozhlasových vlnách i televíznych obrazovkách. Dvojica mala „širokospektrálny“ charakter humoru a oslovila takmer všetky vrstvy percipientov. Ozvena tohto humoru sa nám čiastočne vrátila v podobe knihy spomienok herca, člena SND Olda Hlaváčka Naša dobrá kapela (Marenčin PT 2013). V knihe je tridsaťštyri profilov Hlaváčkových kolegov z divadla počnúc hercami staršej, už legendárnej generácie (F. Dibarbora, G. Valach, F. Zvarík, L. Chudík, M. Kráľovičová), cez jeho generačných druhov (J. Adamovič, I. Krajíček, J. Satinský, M. Dočolomanský), až po mladších hercov či herečky, s ktorými sa stretol na javisku SND (J. Króner, D. Mórová, M. Čobejová). Hlaváček sa snažil zaznamenať to, čo s kolegami prežil, čo sa od nich dozvedel, čo začul od iných. Tak vznikla mozaika doplnená ich obľúbenými receptami z kuchyne priklincovaná dobrým vtipom na záver každého profilu. Štýl Hlaváčkovho rozprávania je svojský, vyznieva, akoby príbehy rozprával obecenstvu v hľadisku. Je v nich hyperbola, vtip, občas i metafora, a ak treba, pomôže si aj záhoráckym nárečím, ktoré večne zápasí so spisovnou slovenčinou. To všetko dodáva rozprávaniu Olda Hlaváčka zaujímavosť, pestrosť, pretože stavil na viac, ako len vecné podanie skutočnosti. Rozprávanie v knihe začal sebou, no nevenoval sa svojej osobe viac ako iným. Mnohé, čo sa dozvedel, získal v hereckom klube, pretože „v jeho tieni rástli piliere nášho umenia. V klube režiséri predkladali hercom roly, autori vyzrádzali dramaturgom svoje sny... Jazyky chodili na špacír. Rozprávania povzniesol závan slobodnej vôle.“ Vnímavý poslucháč klubových rečí si na mnohé z toho dokázal spomenúť a vtesnať do jednej knihy. Oldo Hlaváček priznal, že mal problém s názvom svojich pamätí. Napokon zvíťazil titul Naša dobrá kapela. Ak všetci hrajú (hrali) podľa dobrých nôt (viacerí už v nebeskej hereckej kapele), lepší názov pre knihu nemohol vymyslieť.
