Vyhľadávanie
Románový debut Marieke Lucas Rijneveld Večerný nepokoj sa pokladá za jeden z najzaujímavejších titulov súčasnej holandskej literatúry, čo priamo dokazuje získanie Medzinárodnej Bookerovej ceny za najlepší prekladový román. Podobný úspech zaznamenala aj ich básnická prvotina Teľacia koža (2015).
(Pozn. aut.: V recenzii označujem autora knihy zámenným tvarom oni, pretože Marieke Lucas Rijnevald od roku 2010 prijala mužské meno Lucas a odvtedy používa toto rodovo neutrálne označenie).
Román tematizuje prostredie holandskej sedliackej rodiny, ktorá sa musí vyrovnať so smrťou dieťaťa. Príbeh desaťročnej Jas zobrazuje prežívanie narušených partnerských a rodinných vzťahov zasiahnutých tragickými okolnosťami.
Spracovanie je čiastočne autobiografické, autori vychádzajú z mimoliterárnej skutočnosti, z traumy spôsobenej smrťou trojročného brata a dospievania v prísnej kalvínskej rodine. Neľahká problematika vyžaduje citlivý prístup a hrozí riziko pohltenia vyhrotenými emóciami. To sa však nedeje – balans v emočnej rovine sa autorom darí skvelo udržiavať lyrickým podtónom inak drsných opisných a úvahových pasáží, miestami naberajúcich baladický tón.
Traumatickú, ťaživú životnú situáciu problematizuje uzavretosť reformovanej náboženskej komunity, v ktorej je správanie členov determinované pocitom viny a (spolu)zodpovednosti. Neustále citovanie sv. Písma, pevne ukotvené náboženské pravidlá a vidina možného trestu za hriešny život len zvýrazňujú bezútešnosť a pokrytectvo – o pocitoch sa verejne nehovorí, život sa má viesť tak ako doteraz.
Vyrovnávanie sa s tragédiou najpresnejšie demonštrujú fyziologické zmeny – telesný úbytok rodičov v kontraste s rastom a fyzickým dospievaním detí. Zrejme najväčšmi zasiahnutou osobou je matka rodiny, u ktorej prevláda neschopnosť vykonávať každodenné pracovné úkony, ovládajú ju pocity sebaľútosti, viny a výčitky. Telesnému chradnutiu sa nevyhne ani hovädzí dobytok – v reálnej aj symbolickej rovine ide o symptomatické príznaky rozpadu a zániku.
V texte výrazne dominuje zmyslové vnímanie, miešajú sa rôzne (najmä odpudivé) obrazy, pachy, vône, zvuky, čím je dusivá atmosféra umocnená ešte intenzívnejšie.
„Uzáver dózy bol taký mastný, že som ho musela obaliť uterákom, aby som ho odkrútila, masť páchla duseným vemenom, narezaným na hrubé kusy, posoleným a okoreneným, tak, ako sa občas varilo v bujóne na sporáku, bridilo sa mi, tak ako teraz zapáchajúca masť na pokožke.“ (s. 9)
Bazálnymi jednotkami románu sú pudy života a smrti – život je sprítomnený prostredníctvom rozličných (aj deviačných) foriem sexuality, odhodlaním pokračovať v „bežnom“ chode života za každú cenu, o smrti sa nehovorí, resp. nesmie hovoriť, cítiť ju všade, v každom drobnom odtienku určuje životy našich protagonistov.
Optika dospievajúceho dieťaťa nie je použitá prvoplánovo – pod povrchom opisov aj každodenných situácií čitateľ cíti ubolené, rozjatrené vnútro, nedostatok rodičovskej lásky, vzťahy ohlodané až na kosť a bolestivú závislosť od akéhokoľvek prejavu záujmu. Rodičov charakterizuje chladný, odťažitý postoj, a preto nie sú schopní deťom (ani sebe samým) poskytnúť dostatok opory.
Osobitnou témou románu je sexuálne experimentovanie viacerých postáv, predovšetkým Jas, Hanny a Obeho. Opisy sexuálneho správania sú podávané miestami explicitne, inde v náznakoch, vždy však viacúčelovo; nejde o autorskú stratégiu šokovať za každú cenu. Sexualita znamená pre dospievajúce postavy spoznávanie vlastnej telesnosti, dokonca identity, často si takto vytvárajú nový, iluzívny pocit, prinášajúci (krátkodobé) uspokojenie. Znepokojivé sú pasáže o potenciálnom zneužívaní Jas, o to viac, že Jasina osobnosť sa v tomto veku ešte len začína formovať; tieto časti dokazujú absolútnu rozvrátenosť citových väzieb v rodine aj pokrivenosť morálky, podľa ktorej je pre „lásku“ nutné všetko obetovať. Zrkadlenie drsných tém má svoj účel, autori takto dosahujú výrazný psychologicko-katarzný efekt – čitateľ je konfrontovaný s prežívaním postáv cez prizmu popierania reality a následného úniku a výsledkom je prijatie životného údelu napriek katastrofálnym následkom.
Román je kompozične a jazykovo vyvážený, štýl je vďaka využitiu expresív a obrazných pomenovaní zvlášť podmanivý.
Autori s čitateľom vedú dramatický, znepokojivý dialóg medzi životom a smrťou, konfrontujú nás s utrpením, o ktorom nechceme vedieť. Hrozivé finále je len logickým vyústením disharmonického nastavenia rodiny, ktorá prestáva byť svojim príslušníkom zdrojom bezpečia a ochrany, hoci navonok si zachováva štatút oficiálneho zväzku.
Marieke Lucas Rijneveld pripravili zrelý debut, ktorý až vyráža dych a v ktorom je všetko napísané aj prežité – večerný nepokoj dolieha, lepí sa na kožu a bodá na miestach, o ktorých prítomnosti v našom vnútri sme ani nevedeli. A takto to v prípade v kvalitnej literatúry má byť.
Marieke Lucas Rijneveld: Večerný nepokoj
Preklad: Adam Bžoch
Bratislava: Slovart, 2021
