Vyhľadávanie
František Švantner: Nevesta hôľ
Zvolen: Sol Noctis, 2021
František Švantner, jeden z najvýznamnejších a najoriginálnejších slovenských prozaikov minulého storočia, vydal Nevestu hôľ v roku 1946. Od tohto času už uplynulo veľa rokov a najmä mladá čitateľská generácia už stráca (prípadne už aj stratila) kontakt s klasickou slovenskou literatúrou. Z tohto hľadiska je veľmi chvályhodné, že vydavateľstvo Sol Noctis sa podujalo na komerčne riskantný vydavateľský krok a vydalo toto vrcholné dielo slovenského naturizmu.
František Švantner vydal počas svojho krátkeho života (1912 – 1950) viacero vynikajúcich próz, z nich sú určite najznámejšie prózy zo zbierky Malka a „román“ Nevesta hôľ.
Román Nevesta hôľ sa považuje za hraničný bod, za vyvrcholenie slovenského naturizmu ako literárnoestetickej i filozofickej koncepcie. Tento román plný imaginatívnosti, iracionalizmu a rozličných náznakov vyvolával a stále vyvoláva mnohé interpretačné problémy. Aj dnes ešte zostáva rébusom pre mnohých čitateľov, ale aj literárnych vedcov. Je úplne zrejmé, že Nevesta hôľ má veľký potenciál interpretačných možností, a žiadne konečné riešenie vlastne neexistuje. Je to podľa mňa veľmi dobré, pretože čitateľské interpretácie, aj keď môžu byť nadinterpretáciou, prípadne podinterpretáciou, umožňujú neopakovateľný čitateľský zážitok. Ak čitateľ s textom nedokáže nadviazať kontakt, knižku môže pokojne odložiť.
Pri čitateľskej recepcii Nevesty hôľ je nutné odložiť realistický kód, treba ju čítať s citom pre veľkú asociatívnosť a nechať text pôsobiť v tejto rovine ako text na rozhraní poézie a prózy. Alebo – čo je oveľa náročnejší prístup – je možné (ako to dokazujú rozličné analýzy literárnych historikov) čítať text racionálnym prístupom a dešifrovať množstvo kultúrnych, mytologických a náboženských symbolov, ktoré sa v ňom nachádzajú.
Relatívne obsiahly text má oslabenú fabulu, po jeho prečítaní ju môžeme vcelku bez problémov v základných kontúrach prerozprávať, ale pri čítaní takýto dojem nemáme. Príbeh je vyrozprávaný prostredníctvom subjektívneho rozprávača v prvej osobe. Dejové partie majú v dôsledku narušenej kauzality charakter mozaiky, prepletajú sa s množstvom lyrických evokácií prostredia, prípadne aj dejových zložiek. V naturizme prenikla poetickosť prostredníctvom uplatnenia rozličných štylistických prvkov do všetkých kontextov diela (teda do evokácie prostredia, deja a v konečnom dôsledku najmä do témy).
Dejová línia má reálny podklad. Mladý hájnik Libor, ktorý ako chlapec opustil rodné Prietržiny, aby odišiel do mesta študovať, sa po desiatich rokoch vracia. Dostal v rodnej dedine miesto hájnika. Vracia sa z lásky k prírode, k rodnému kraju, ale najmä sa chce vrátiť k svojej dávnej láske z detstva, k počernej dievčine z prietržinského mlyna Zune. V Prietržinách sa však stretáva so Zunou, ktorá sa z reálnej dievčiny zmenila v tajomnú, rozprávkovú, mýtizovanú ženu patriacu všetkým, najmä horám, ale určite nie Liborovi. Libor má v ľúbostnom vzťahu k Zune príliš veľa tajomných súperov. Po reálnom vstupe do príbehu sa situácia mení, Libor žije ako prírodný človek a stýka sa s postavami, ktoré s realitou veľa spoločného nemajú. Minulosť, mýtizovaná, neraz zakomponovaná do archaických mýtizovaných predstáv rozprávača, sa prelína s prítomnosťou.
So zrodením Zuny je spojená tajomnosť – podľa ústneho podania znásilnili štyri ruské kniežatá jej matku, mlynárku, ktorá ich zabila. Kto boli tieto kniežatá, sa nikdy reálne nedozvieme. Text románu vznikal na konci vojny, reálne vojnové udalosti sa v ňom nezobrazujú, ale hrôzy vojny a smrť sa v symbolickej rovine zobrazujú často. Podľa niektorých interpretov aj tieto kniežatá symbolizujú vojnu a smrť.
Svet rozprávok, povier, ľudových mýtov, azda aj ľudového vnímania reality, reprezentuje najmä vlkolak ako trojjedinná „postava“ – vlk, túlavý vojak, vlkolak. Šútovec tvrdí: „Vlk z človeka, teda vlkolak, je zoomorfným pomenovaním vojny. Archémou tejto personáže je teda vojna a ešte hlbšie a konzekventnejšie: smrť.“
Postava, ktorá vie niečo o zrodení Zuny a o osudoch zavraždených kniežat, je Tavo, škuľavý a ryšavý boh všetkých ožranov. Prírodný človek, uhliar, žijúci v horách a stretávajúci sa s Liborom. S touto postavou sa neraz spája evokovanie delirantno-halucinačných predstáv, ktoré zažíva zväčša pod vplyvom alkoholu spolu s Liborom. Aj on má nároky na Zunu, ale ani jemu nie je súdená.
Príbeh sa odohráva v horskom prostredí a je do neho zakomponovanej aj veľa kresťanskej symboliky. Napríklad opozícia Veľkého zvona, hory, teda niečoho vysokého, azda nebo, a Kotliska, priepasť symbolizujúca peklo. Príroda je personifikovaná a antropomorfizovaná, nie je evokovaná prostredníctvom realistického senzualizmu, ale pocitovo.
Motivácia prebiehajúceho príbehu mala ľúbostný, erotický základ. Napriek tomu, že Liborove asociácie a sny sú štylizované v idealizovanej lyrickej podobe, príbeh sa končí vlastne tragicky. Libor Zunu nezískal a stotožnil sa s Tavovými slovami: „Zuna vyrástla medzi vrchmi. Poznala ich silu i ľúbosť, preto sa s nimi už dávno zasnúbila. A nevolila zle. Či myslíš , že by mohla byť šťastná medzi ľuďmi, ktorých všetky možnosti, ba aj náruživosť, je zmeraná iba smrťou?“ (s. 253)
Švantnerov román Nevesta hôľ je tajomným skvostom slovenskej prózy, a preto ho môžem čitateľom aj po rokoch len odporučiť.
