Vyhľadávanie
Priveľa literárnych inšpirácií
Radovan Brenkus: Návraty pekla
Bratislava, Vydavateľstvo Spolku slovenských spisovateľov 2005
Po troch básnických zbierkach (Pochod mŕtvych, 1997; Rekviem v prachu, 2002; Romanca s bludičkou, 2005) sa Radovan Brenkus o čitateľskú priazeň uchádza prozaickou knižkou. Nebude to však mať ľahké, pretože čitateľom, ktorí obľubujú pútavé jednoduché príbehy so zreteľnou pointou, sa jeho texty budú zdať zdĺhavé a komplikované, a tým, ktorí majú radi náročnejšiu lektúru s filozofickým posolstvom, sa zasa môžu javiť vykonštruované, nie príliš originálne, viac predstierajúce myšlienkovú hĺbku, než ju obsahujúce.
Ponúknuté poviedky (je ich desať) síce naznačujú, že autor ovláda základné princípy výstavby prozaického textu, vcelku zručne si vie poradiť s kompozíciou, je šikovný štylista (hoci nie vždy a všade), ale akosi nás nechávajú ľahostajnými, a to preto, lebo z nich príliš vytŕčajú literárne inšpirácie a necítiť z nich vlastnú životnú skúsenosť. Kričí z nich aj nadmerné úsilie o „ozvláštnené“ písanie, pôsobia dosť silene. Brenkus vo svojich textoch – prevažne s minimalizovaným epickým plánom – servíruje bizarné obrazy, potvrdzujúce bezútešnosť ľudského života, ktorý sa prepadáva kamsi do nebytia, pracuje s iracionalitou, absurditou, existenciálnou úzkosťou, mysticizmom, nihilizmom, náboženskou symbolikou, využíva prvky hororu. Namiešava z toho koktail, ktorý sa síce dá piť, ale príliš nás neopojí, lebo autor nemá čím prekvapiť, všetko to už odkiaľsi dôverne poznáme (niečo napríklad aj z raného Mitanu). Vo väčšine prípadov ani neodhadol správnu dĺžku textov – iba ich rozširuje o ďalšie a ďalšie obrazy násilia, utrpenia a zmaru, ktoré neprehlbujú príbeh ani myšlienkové posolstvo. Miestami mu podľa mňa jednoducho chýba epický materiál.
Všetko, o čom hovorím, možno demonštrovať na najdlhšej, záverečnej poviedke Nebeská záhrada v pekle. V nej sa protagonista zvaný Zofio ocitá kdesi v podsvetí či na inom svete, putuje ním a postupne sa stretáva s Umením, Svedomím, Pravdou, Závisťou, Žiarlivosťou, Nenávisťou, Pomstou atď., atď. – a každé stretnutie sa odohráva za sprievodu obrazov absurdity, ale najmä hnusu a desu. Raz sú tu: „Na čistinke mŕtvoly. Halda navzájom prepletených zmrzačených tiel tlie ako lístie po storočnom daždi, vydáva výpary pokrývajúce hnijúce mäso kvapôčkami zelenkastého rôsolu“ (s. 135). Inokedy sa náš hrdina dostane do miestnosti: „V nej kľačí obézna babizňa s orlím nosom, znetvorená bradavicami. Napcháva sa vnútornosťami sestry, ktorá s rozpáraným bruchom, akoby tamtej, z oka vypadla (...) Nenásytne sa kŕmi, mľaská, prehrabáva sa v orgánoch, až má okolo krku omotané črevá“ (s. 138). Na ilustráciu to hádam stačí... Po štyroch, piatich stranách sa skúsenejší čitateľ tak či tak začne nudiť. Autor písal zrejme v presvedčení, že keď mu viackrát podhodí mŕtvoly v rôznom štádiu rozkladu, prekrížené meče, zrkadlo, ktoré sa otvorí „do čudesnej chodby“ (s. 138), požieračov sŕdc, kurtizány na trónoch, zo zeme vystupujúcu zoťatú ruku, obrovský balón (to je iba zlomok toho, na čo všetko v tejto poviedke môžeme natrafiť), bude si trápiť hlavu nad tou zložitou symbolikou a na nudu mu nezostane čas.
V knihe Radovana Brenkusa sa v skutočnosti neodohrávajú nijaké „osudné náhody“ (týmto spojením, nevedno prečo, nazvala svoj doslov k nej Ingrid Lukáčová). Naopak, všetko sa tu deje až príliš z vôle autora. Písať prózu tak, že hromadíme za sebou naturalistické, boschovsky ladené scény zmaru, je cesta ľahšieho odporu. Zvládne to každý, kto ovláda štylistiku, má elementárny literárny talent a dostatočne vyvinutú predstavivosť.
Igor Hochel
