Vyhľadávanie
Prekladateľská cesta svetovou lyrikou
Karol Strmeň: Návštevy, Martin, Matica slovenská 2008
Básnik Karol Strmeň je známy ako autor spirituálne ladenej lyriky, zaraďovanej k tzv. druhej vlne katolíckej moderny. Jeho reflexívne básne, častokrát až meditácie či modlitby, odrážajú hlbokú duchovnosť úprimne veriaceho človeka. Odchodom do povojnového exilu v americkom Clevelande sa prejavil Strmeňov umelecký potenciál aj inak – práve tu začal realizovať prekladateľské aktivity, ktorým sa sčasti venoval aj na Slovensku (v rokoch 1943 a 1944 vyšli na Slovensku v jeho preklade Dante, M. Eminescu, R. M. Rilke a E. A. Poe).
Absorpcia podnetov sprostredkovaných štúdiom literárnych diel, vlastnou pedagogickou či redaktorskou činnosťou a v nemalej miere i slobodným, etnicky a kultúrne diferencovaným prostredím, mala zrejme najväčší podiel na vzniku Strmeňovej dvojzväzkovej Antológie svetovej lyriky s titulom Návštevy. Prvý raz vyšla v Slovenskom ústave sv. Cyrila a Metoda v Ríme už v roku 1972, no jej cesta k slovenskému čitateľovi nebola jednoduchá. Druhé vydanie, tentoraz ako ucelené jednozväzkové dielo doplnené autorskými poznámkami a opravami, je znovuoživením Strmeňovho úsilia preniesť do rodného jazyka aspoň fragmenty z tvorby neprehliadnuteľných svetových básnikov.
V antológii si preto svoje miesto našlo vyše dvesto autorov od najstarších čias po zhruba polovicu 20. storočia - od žalmov kráľa Dávida, gréckych, rímskych i orientálnych tvorcov z Číny a Japonska (pri ktorých si Strmeň pomáhal už existujúcimi anglickými a francúzskymi prekladmi) cez cirkevných otcov, rehoľníkov, mystikov, po básnikov, ako Goethe, Blake, Mickiewicz, Poe, Baudelaire, Thákur či Pessoa. Spektrum autorov Strmeň približuje aj v drobných medailónikoch, mapuje rôznorodosť, no zároveň i paradoxnú nadväznosť, nevyhnutnú pre nové posuny.
Autor predslovu, Strmeňov priateľ Gorazd Zvonický, upriamuje pozornosť na niekoľko faktov, súvisiacich s prekladaním. Z jeho pohľadu nie je najdôležitejšie dokonalé ovládanie cudzieho jazyka, dôležité je báseň prežiť, snažiť sa do nej vcítiť natoľko, aby prejdením do nového jazykového kontextu príliš neutrpela a neprišla o atmosféru, ktorú prinášala v origináli. Preto je pre neho práca prekladateľa až akýmsi znovustvorením. To si však zrejme vyžaduje aspoň čiastočnú blízkosť tvorivého naturelu autora pôvodiny a prekladateľa.
A práve s týmto vedomím Strmeň prekladal a do antológie vyberal básnikov, ktorí ho oslovili po duchovnej alebo technickej stránke. Zo zaradených textov navyše badať aj snahu o modernizáciu výrazu – prejavila sa i v jeho vlastnej poetickej tvorbe. Nakoniec, ako sám poznamenal, pri prekladaní vychádzal zo základnej premisy, že je „hriechom prekladať starých básnikov do staromódnej reči len preto, že sú starí a písali v jazyku, ktorý aj ich dnešným rodákom znie archaicky“ (s. 10).
Doslov k druhému vydaniu od Jozefa M. Rydla zahŕňa reflexiu a ohlasy na Strmeňove dielo po roku 1989, obohatený je tiež krátkou pasážou rozhovoru s M. Zamborovou z Revue svetovej literatúry o aspektoch translatológie. Strmeňova obnovená antológia tak ponúka zaujímavý náhľad nielen na diela svetovej literatúry, ale i na kultiváciu a tradíciu prekladateľskej činnosti slovenských autorov.
Veronika Rácová
