Dnes mám chuť na nonsens! Na absurdné, nezmyselné, groteskné spojenia sveta, sna a ľudskej duše. A nezaškodí, ak budú prifarbené aj humorom, niekedy až priveľmi temným. Veď náš život si to občas zaslúži.
Tieto slová mi prišli na um, keď som dočítala výber poézie od nemeckých, rakúskych, švajčiarskych autorov, ktorých knižnou formou prezentuje Marián Hatala ako prekladateľ, básnik a znalec literárnej tvorby. Hatala totiž v knižnom titule s príznačným názvom vychádzajúcim z jednej básní – Nočný spev sardinky v plechovke, predstavuje na 92 stranách slovenskému čitateľovi poéziu nonsensu. V edičnej poznámke vysvetľuje, že podľa dostupných definícií zmysel poézie nonsensu spočíva „v hre, presnejšie oslobodzujúcom procese hry, ktorá vo svojej písanej, akustickej a vizualizovanej podobe uvoľňuje energiu paradoxného, absurdného a humorného, neraz i čiernohumorného“. Devätnásť básnikov, ktorých knižný výber prezentuje, nepatrí len k typickým predstaviteľom tohto literárneho žánru a aj ich tvorivé rozpätie je rôznorodé. Niektorí mali ťažisko svojej tvorby už na začiatku 20. storočia, iní publikovali počas celého uplynulého storočia a ďalší patria k súčasnej tvorivej scéne. A predsa ich podľa slov Hatalu spája nonsens, ktorý „ruší, vyrušuje a narúša, to mu v prípade prísnej a až matematicky presnej nemeckej sémantiky a syntaxe spôsobuje radosť hraničiacu so zadosťučinením“. Rovnako ich spája detská hravosť, drzosť vysloviť svoj názor na bytie či vedomie zloby človeka. Tak, ako píše Paul Scheerbart v básni Ukrutnosti. „Vtom si kráľ sadol na svoj trón / A zvolil obzvlášť milý tón: / „Synak zlatý, a jed si užil? Schuti? / Uži si ho, nech ťa nič neznechutí!“
Hatala dodáva, že „ak nonsens neexhibuje, nevyčerpáva sa v samoúčelnosti a neskĺzava k nihilizmu, ukrýva zmysel nezmyslov a zdanlivo nezáväzná hra môže pokračovať“. A to je prípad básní ako napríklad Pieseň o kryse, Kto počuje prášok rehliť sa?, slovo, Ráno a večer, tvoja cena, moja cena. Autori svojou tvorbou nesúdia, ale karikujú, uťahujú si z dnešného človeka, ktorý akoby nedokázal žiť svoj vlastný život, o čom svedčia aj básne Gerharda Jaschkeho.
Osobne ma zaujala tvorba Geralda Jatzeka, rakúskeho básnika, hudobníka, publicistu a online redaktora, ktorý v básni Deti s plusovým efektom vystihol klímu konzumu a reklamných hier, keď napísal: „Na veľtrhu domácností ideálne / deti majú. Chyťte si ich za ruku! / Nekrčia sa, odolné sú, vždy a stále, / poskytujú dokonalú záruku. […] Na husličkách denne cvičia, / nehrajú sa, radšej ony utierajú riad. / Sotva vám už nervy zničia – / vypnete ich, pohladíte, budú tíško priasť. / Živiť deti so zástrčkou v chrbte / nápad veru veľmi dobrý je. / Stačí správne pripojenie káblom / a prúd v noci batérie dobije.“
Čitateľ v závere knižného titulu zaiste ocení aj bibliografickú poznámku, ktorá obsahuje krátke profily prezentovaných autorov. Dotkne sa tak rozmanitých osudov literátov, ich autorského i kultúrneho smerovania v nemeckojazyčnom prostredí. A možno ho inšpiruje k videniu nonsensu aj v našej spoločnosti.
Eva Bachletová
