Neberte Sizyfovi kameň! - Roman Kaliský - Hronský - Terapia knihou

Martin, Matica slovenská 2011

„Sizyfos zletel zo svojho zlatého trónu, a nebol to ľahký vtáčí let, lež dlhý bolestný smrtilet“. V  úvodnej povied­ke svojej druhej knihy novinár a publicista Roman Kaliský­Hronský takto realisticky i trpko zároveň hodnotí „športový“ výkon legendárnej mytologickej postavy. Tiež sa pokúšajúc kráčať do kopca vlastných tex­tov čo najpriamejšie, či presnejšie poveda­né zaujať, ukázať, poučiť i  podobne tvrdo neskončiť. Výsledný efekt – teda kniha po­viedok, aby sme sa dobre rozumeli! – nie je excelentný, nie je to však ani „nepodarený ohňostroj márnosti“, ako zas hovorí vo finál­nej poviedke viackrát vystupujúca postava Petra.

Autor sa rozhodol v jedenástich povied­kach – flagrantne cieľavedome – pre leit­motív nešťastného Gréka (mimochodom gréckou reportážnou/cestopisnou povied­kou/črtou sa kniha začína i končí, čo treba oceniť ako vedomé potvrdenie i  udržanie tematickej línie so symbolickým podtex­tom), pričom sa tvorivou optikou pozrel na tematicky pomerne široké „pole“. Na nie príliš dávnu minulosť Slovenska a dovidel až na Balkán a Tahiti. Opísal fragmentárne vojnu v Chorvátsku, kalamitu vo Vysokých Tatrách, boj o Bratislavu na konci 1. sveto­vej vojny, vypálenie obce Kalište fašistami vo vojne druhej, ale i Štefánikove hvezdár­ske pozorovania na spomínanom ostrove Oceánie. Napospol zaujímavé, poväčšine tragické príbehy Kaliskému­Hronskému poslúžili na presviedčanie čitateľa (sám to­tiž vyzerá byť presvedčený dostatočne), že každý z nás tlačí svoj balvan. K  tvorivej metóde: aj keby sme sa na zadnej strane obálky nedočítali o  auto­rovej novinárskej pra­podstate, našli by sme ju v  jeho textoch azda skôr, ako by sme ju hľadali. Reportérska skratka v roz­právaní, rýchle a prehľadné naskicovanie historických i  personálnych reálií, sklz po najvypuklejších znakoch príbehu a ne­veľká fabulácia – tak by som zhrnul cha­rakteristiky týchto próz. Tomu zodpovedá i  žánrové vymedzenie textov na úsečke začínajúcej sa črtou a končiacej sa povied­kou/reportážou cestopisného charakteru. Ešte jedna „vlastnosť“, ktorú treba oceniť: autor vedome ponúka (najmä mladšej) ve­rejnosti málo známe fakty, čím ju nenásil­ne učí. Nepoučuje, trochu vyučuje, kladúc symbolický sizyfovský kameň na bedrá čitateľa. Nie je to však balvan, skôr skala, ktorej hmotnosť pôsobí terapeuticky. Ako príprava na skutočnosť, že každý máme vo svojom živote kus „sizyfovčiny“ a treba sa s týmto faktom vyrovnať...