Recenzia
Jozef Brunclík
29.05.2008

Nečakané veci - Zlata Matláková - Insitná poézia nádeje

Insitná poézia nádeje

Insitná poézia nádeje

Zlata Matláková: Nečakané veci, Trnava, Tripsoft 2007

  Po knižkách hravej, no zároveň hlboko prežívanej poézie Všetky blízke bytosti (2001) a V krajine chodidiel (2002) sa Zlata Matláková prihlásila k slovu obdobne ladenou poéziou. V básnickej zbierke Nečakané veci opätovne dominuje fragment – so všetkými pre a proti. Tvorí jednotlivinu veľkého, je mikronáhľadom celostného vnímania. Čo poetka ponúkla v obraze fragmentu, platí prostredníctvom dedukcie všeobecne. Zameriava sa na konkrétnu udalosť, situáciu, moment, výsek z reality. Fragment tvorí základný princíp sebavyjadrenia i stavebnú tehličku významového navrstvovania.

  Pilotná báseň Neskorojesenná stojí mimo troch cyklov zbierky, no zároveň sa vzťahuje ku každému textu – je akoby indikátorom náznaku, parfumom subtílnosti i viacrozmernosti. Tri cykly zbierky sú hravé i lyricky nežné, no najväčšmi majú príchuť rezonujúcej trpkej skúsenosti, z ktorej vyvstáva katarzia ako nástroj pokory, ako jediná možná cesta vyrovnania sa s prežívaným. Smútok je pláštikom celej zbierky, i keď texty odkazujú neologizujúcou lexikou k odľahčeniu, zjemneniu, k významovému uvoľňovaniu. Súvisí to s autorkinou stratégiou, v popredí ktorej však stojí intenzívne emocionálne prežívanie lyrického subjektu. Dochádza k splývaniu lyrického subjektu s autorským a spomínaná stratégia napomáha kvalitatívne hodnotnejšie prežívanie. Na druhej strane však treba brať do úvahy autorkin vžitý poetický naturel, ktorý v kontexte zautomatizovaných podvedomých postupov vedie k výslednej insitnej podobe. Je dobré, že pri takejto koncepcii, či pri zautomatizovanom podvedomí nedochádza k opotrebovaniu istých výrazov, motívov, významových slovných spojení, i keď všadeprítomná pokora smútku lyrického subjektu môže viesť k nostalgii a intenzívna snaha vypovedať príležitostne k odpoetizovávaniu výrazu.

K harmonizácii textu prispieva voľný verš, ktorý vyznieva veľmi prirodzene, niekedy s miernym naračným ladením. Autorka využíva biblické i prírodné kalendárové motívy pre introdukčné podchytenie básní. Jej poézia je plná biblických motívov, i konotácií z náboženského života. Nevtieravo vypovedajú o duši kresťana (básne Viera, Modlitba za vtáky, Božia jar...), no paradoxne duchovnejšie vyznievajú práve tie bez prítomnosti kresťanských insígnií. Práve ony (a tých je v zbierke väčšina) potvrdzujú, že Zlata Matláková právom patrí do Panteónu súčasnej duchovnej poézie na Slovensku. Autorka sa vyrovnáva s metafyzickými pravdami s patinou smútku, subtílnym úprimným vyjadrovaním sa pokúša pomenovať nevyjadrované, a tak z týchto básní ľahko odčítame životné krédo odovzdanosti, viery, lásky a odpúšťania.

  Epilogickou básňou Neskorojesenná II Zlata Matláková uzatvára knihu. Ide o šťastné riešenie – obohatila pilotnú báseň o záverečný verš, v ktorom sa zračí obrodná sila lyrického subjektu, sila celých pokolení ľudstva – nádej.

Jozef Brunclík