Nechať v sebe doznieť...

Nechať v sebe doznieť...
Ján Gavura: Pálenie včiel
Košice, Vydavateľstvo Tichá Voda 2001
 
Gavurove texty si vyžadujú vnímavého, sústredeného i vzdelaného čitateľa, ktorý dokáže v jeho, na prvý pohľad asketických veršoch, zdolávať ťažké vlny myšlienok a pocitov. Dalo by sa povedať, že pracuje so surovým materiálom, ktorý však v jeho jazyku dokáže „stvárnieť“, ozrejmiť seba, svoju podstatu alebo hoci len naznačiť smerovanie jeho poblúdených, no zároveň koncentrovaných asociácií.
Na Gavurových básňach mi trochu prekáža, vzhľadom na jeho vek, niekedy až príliš „suchý“, akýsi „akademický“ výraz. Je to však napokon asi jeden z určujúcich znakov jeho poetiky, a to mu nemožno uprieť.
Debut Ján Gavuru Pálenie včiel ma neprekvapil. Čítal som knihu niekoľkokrát, vždy po uplynutí istého času. Nechával som v sebe jeho slová ďalej sa triasť, mrviť, odležať. Presne takto som si predstavoval jeho prvú knihu. Obálka, ktorej autorom (takisto ako i autorom grafickej úpravy, sadzby a zodpovedným redaktorom) je Erik Groch, mi okamžite vyjavila, čo mám v knihe hľadať. A nakoniec som to ani hľadať nemusel. Všetko prišlo prirodzene, plynulo, samozrejme.
Kniha Pálenie včiel je rozdelená do štyroch častí: Pálenie včiel, Kalipsó, Doslovný ako smiech a Neuhádnutá hladina. Každá časť (okrem poslednej) má svoje vlastné motto; texty možno nie sú „tradičnými“ veršovanými básňami, máme skôr dočinenia s Poéziou, s jej čírym, úprimným abstraktom, sirupom, magickým odvarom.
Gavurove texty stoja na silných metaforách. Zjavuje sa v zábleskoch Boh: „utopení stúpajú / po studniach k najvyššiemu.“ (s. 9) a jeho lietajúci poslovia – vtáky: „Vták klope a stena, ak je pravá, otvorí sa.“ (s. 9) atď.; slová sú akoby črepinami živlov – vody: „Kalipsó si vytiahne / z mora svojho Odysea / a na sedem rokov bude ženou.“ (s. 17), ohňa: „Keď iskru dychom podoprie, vydrží. / A keby priložil z noty ohňa, / na ražnú prepáli ohlušený kremeň.“ (s. 12),  vetra: „Stromov niet / a vietor z rovín, z duše / nemá sa o čo oprieť.“ (s. 23)... a zem je všade navôkol.
Najintenzívnejšie ma oslovila tretia časť zbierky, ktorú autor „pricifroval“ výňatkom z textu mystického proroka Williama Blakea: „Preťatý červ odpúšťa pluhu“. Gavura tu na (rozsahovo) malej ploche rozohráva poetické mikropríbehy, okorenené metaforami, ktoré svojou presnosťou, možno až „röntgenovosťou“, zachádzajú pod kožu i ďalej. Cítil som autorovu snahu priblížiť sa, načrtnúť a máličko osvietiť agnostickú chuť myšlienok a ich transformáciu do ľudskej reči, do slov. Nemožnosť dokonale postihnúť myšlienky v slovách je vkľúčená aj v pokore pred tichom, pred mlčaním, nie však umlčaním: „A hoci sa znovu opýtaš, nespoznáš, kto zloží doslovný smiech, do posledných slabík jediný.“ (s. 31), „A čisté, čo s nami starne a hojí bozkom na ústa, sa náhle stáva blízkym tichu, kde mlčať znamená znova klamať.“ (s. 33). Blakea cítim medzi slabikami a jeho prorocké vízie sú príbuzný tým Gavurovým: „Ten, ktorý tu už bol, keď som ja prišiel, musel mať kožu a na nohách remienky do nepohody. A potrebu prehlušiť nárečia, ktoré sa ďalej krížili a viac už nehovorili o ceste“ (s. 34).
Posledná časť zbierky dáva azda tušiť (a uhádnuť...) isté súvislosti so vetom „bradatých mužov na púšti“, kde sa to hadí užovkami a vonia narezanými figami, no nakoniec si každý môže uštipnúť len to, čo sa doňho zmestí...
Ján Gavura pomaly končí svoju knihu a vo mne ešte stále doznievajú jeho „Radostné, gagotavé, klokotavé, / hrdelné a takmer zvieracie / slová.“ (s. 51)...