Vyhľadávanie
V posledných letných dňoch sme si pripomenuli
najsmutnejšiu kapitolu v našich dejinách. Židovský
kó dex n av ž dy p oškvrnil našu nevinnosť , vďa k a nemu
sme neboli iba národom utláčaných, ale aj
utláčateľov. Mnohí sa ale vyhovárali, sami
si odpustili, ba dokonca aj ospravedlnili svoje
skutky. Zistili sme toho o sebe mnoho, no poučili
sme sa? Vie slovenský národ spomínať? Bez pate-
tickosti a prikrášľovania? Na túto otázku sa snaží
nájsť odpoveď prozaik a dramatik Silvester Lavrík
v najnovšom historickom románe inšpirovanom
bolestivými udalosťami slovenského štátu.
Príbeh choromyseľnej Aničky, ktorá je „posluš-
ná malomestská dievka, prakticky polosirota,
ktorá sa ani len nemá komu pochváliť s tým,
že píše listy vojakom na front v prezidentovom
mene“, má predobraz v reálnej postave a odohráva
sa na pozadí jej služby pre Monsignora Tisa –
prezidenta a mimoriadne kontroverznej postavy
našich dejín. Pre Bánovčanov bol Jozef Tiso pre-
dovšetkým kňazom, ktorý sem chodil slúžiť omše
aj počas svojho prezidentského úradovania. Bol
Tiso nakoniec viac štátnikom či duchovným?
Do tejto problematiky vstupuje Lavrík poz-
voľne. Nepíše o Tisovi priamočiaro, ale skrz
Aničkin pohľad a jej neutešené rodinné záze-
mie – absencia otca, zlý vzťah s matkou a jej zá-
chvaty zúrivosti ju stavali do pozície miestneho
outsidera. Jediné radosti pre ňu predstavovali
sesternice Alica, Sidónia a Matilda, pán lekárnik
a práca pre Monsignora Tisa: „Pravdou je aj to,
že som k nim tak veľmi prilipla, že by som bola
pre Monsignora urobila čokoľvek.“ Je zaujímavé
ako Lavrík narába so vzťahom rodič a dieťa tým,
že v určitých momentoch predstavuje Tisa ako
Aničkinho náhradného otca, čím vyjadruje pocity
aj mnohých Bánovčanov, ktorí ho tiež vnímali ako
svojho ochrancu – práve to ich však robilo ešte
zraniteľnejšími. Tak, ako Aničku opustil otec,
Tiso nakoniec zanechal tých najbezmocnejších.
Lavrík sa rozhodol ísť v románe cestou dobo-
vých svedectiev. Neprikrášľuje ich ani nebru-
talizuje, ale prepisuje do literárnej reči. Mnohé
myšlienky sa zdajú byť podané až barokovo kvet-
nato, ale možno takto by ich skutočne zachytila
detská duša rozprávačky Aničky, veď deti často
stavajú brutálnu prítomnosť do opozície snových
predstáv. Úvahy literárnej Aničky sú naivné, no
účinné a miestami až mrazivo zachytávajú reali-
tu, respektíve vtedajšiu náladu občianskej spoloč-
nosti, pre ktorú bol Tiso strojcom ich nezávislosti.
Autor knižky spočiatku navodzuje idylickú
atmosféru budovanú okolo Tisovho mýtu. Mon-
signore Jozef Tiso chodí na priateľské návštevy,
kde hrá šach, dišputuje s rozvahou so svojimi
priateľmi a stará sa o ľudí s takmer otcovskou
láskou. Zároveň však Lavrík vníma Tisa ako stra-
téga naučeného hrať na viacerých šachovniciach,
neváhajúceho obetovať pešiakov, držiac sa tak-
tiky, že bez obetí nemožno dosiahnuť konečné
víťazstvo. Dobrým príkladom toho je jeho stručná
odpoveď na Aničkinu otázku: „Máš zapisovať, nie
rozumieť.“
Lenže aj Tiso bol nakoniec zahnaný do kútu
šachovnice vlastných skutkov a dostal hanebný
mat. Lavrík nevynecháva ani obhajobu režimu
niektorými členmi našej spoločnosti, oháňajúci-
mi sa prítomným blahobytom, keď vkladá do úst
Aničkinej matky či pani lekárnikovej vety ako:
„Nemáme právo takto znevažovať všetko, čo sa za
posledné roky urobilo či už v meste alebo v štáte.
Školy, cesty, úrady, kultúrne stránky, vodovod pre
celé mesto.“ Lenže hneď na to kladie na príklade
brutality Hlinkovej gardy znásilňujúcej Aničkinu
židovskú sesternicu Alicu otázku, že za akú cenu.
V tejto chvíli ľutuje čitateľ aj Aničku, ktorá sa cíti
oklamaná.
V druhej polovici je román explicitnejší,
pravda sa už nedá zakryť. Rozčarovanie je ob-
rovské a sklamanie je na mieste. Mnohé úvahy
sú možno drsné, ale úprimne pravdivé a odráža-
jú, žiaľ, aj realitu dnešných dní: „Nie je to tak,
že odkedy máme svoj vlastný štát, nevieme sa
zmestiť do kože len preto, lebo je to štát sedliakov
a hoferov?“ Tisove prejavy sú autentické, vybra-
né z jeho príhovorov a kázní. Lavríka muselo
miestami až zamraziť z toho, koľko vyhrážok
v nich musel objaviť a o to bolo dôležitejšie ich
zverejnenie. Každý, kto šíri strach, je totiž vlk
prezlečený v baranej koži.
Lavrík sa dostáva do ďalšej kritickej polemi-
ky o tom, či nezlyhal nielen Tiso, ale aj katolíc-
ka cirkev, ktorú on reprezentoval, keď vraví:
„Náboženstvo má jeden prvok a ten sa menuje
obeta. Komu slúži pamäť, ostanú mu spomienky.
Kto pamäť nemá, musí sa uspokojiť s ilúziami.
Keď niekto urputne mlčí, to sa mu potom ťažko
hovorí o hocičom, nielen o Židoch. Vy sa komu
spovedáte, pán farár? Vy ste Vodca, pán farár.
Vy ste prezident tejto krajiny.“ Pre objektívnosť
však zachytáva aj vyjadrenie pápeža Pia XII.: „Len
povrchné mysle môžu podľahnúť bludu a horliť
za národného Boha, za národné náboženstvo,
nerozumne sa pokúšať vtesnať Boha, stvoriteľa
celého sveta, do hraníc jedného národa, uväzniť
ho do krvného priestoru jedinej rasy.“ Cez na-
študované fakty a dobové výpovede sa Silvester
Lavrík dostal bližšie ku koreňu slovenského štá-
tu. V jednom rozhovore potom povedal, že Jozef
Tiso sa ako politik precenil, ako kňaz sklamal
a ako človek zlyhal. Po prečítaní knižky Nedeľné
šachy s Tisom ľudia velebiaci „dobu blaha“ asi
názor nezmenia, ale možno sa na ich tvári zjaví
aspoň náznak pýru.
