Nebudem chodiť okolo horúcej kaše a poviem to rovno – ak by som túto knihu nerecenzoval, ani by som ju nedočítal. Možno je to iba niečo veľmi osobné, súvisiace s legendárnym argentínskym spisovateľom Juliom Cortázarom (hneď vysvetlím), možno to má istú všeobecnejšiu platnosť, každopádne však nechcem potenciálnych záujemcov o Peixotov Cintorín klavírov úplne odradiť, a preto pred výpočtom negatív musím uviesť jednu vec – román sa skutočne zlepší zhruba po sedemdesiatich stranách. Ako som už naznačil vyššie, napriek tomu v ňom pre mňa až do konca ostáva príliš veľa polien, hodených pod nohy čitateľa, na to, aby som ho považoval za dobrý.
Teda k tomu Cortázarovi – úvodná kapitola Cintorína klavírov pripomína Argentínčanovu poviedku Liliana plače, čo by sám osebe problém nebol, ale kto ma pozná, vie, že môj život s literatúrou sa delí na obdobie pred Cortázarom a po ňom, vďaka čomu pôsobí recenzovaný Peixotov román ako slabý odvar z cortázarovského spisovateľského umenia. Portugalský autor však pohorí aj pri porovnaní s ďalšími boomistami – cyklické prevrstvovanie postáv (štvorčlenná mužská línia rodiny Lazárovcov, v ktorej sa všetci volajú Francisco; bezmenný strýko v jednej línii rozprávania a brat Simão v línii druhej; dve bezmenné ženy, do ktorých sa Francisco starší zaľúbi, a pod.) evokuje Buendíovcov z Márquezovho románu Sto rokov samoty, u Peixota však tomuto výstavbovému princípu textu chýba akási kvalita; na iných miestach (najmä v pasážach o Lisabone) cítim stopovú prítomnosť Najpriezračnejšieho kraja Carlosa Fuentesa; vysoko nastavenú latku všetkých vyššie spomínaných diel však Cintorín klavírov vyslovene podlieza.
Ak v tomto aj nespočíva úplné jadro problému, ide o výrazný symptóm. Nasledovaním tejto linky sa však k tomu, čo je achillovou pätou románu, dostaneme: pôsobí ako konštrukt. Teda – nielen ako postmoderný konštrukt s ponáškami na iných autorov, ale konštrukt najmä vzhľadom na prílišnú prekomplikovanosť kompozície. Udalosti sú rozprávané v dvoch líniách, pričom jedna z nich je vyskladaná z poprehadzovaných fragmentov, ktoré netvoria logicky na seba nadväzujúce celky, ale kusy textu odseknuté často v polovici vety. Je pravda, že aj tento prístup sa ukáže ako funkčný, ale keďže je to len na jedinom mieste (s. 85 – 86), hodnotím ho negatívne. Apropo, keď už sa rozprávame o konštruovanosti: sexuálne scény sú v Cintoríne klavírov „riešené“ ako trigonometrické príklady o uhloch a trojuholníkoch zostrojených z dvoch ľudských tiel a jedného tela klavíra (nie, to nie je kompliment).
Generátorom deja je v podstate takmer vždy nejaká forma fyzického násilia alebo zhoršenie situácie niektorej z hlavných postáv – zdá sa mi, že autor sa občas na svojich hrdinoch až vŕši, a hoci to aj môže byť zámer (veď život nikdy nebol výlučne ľahký a príjemný), neschopnosť posúvať udalosti iným spôsobom ako stále novým a novým konfliktom medzi postavami Peixotovi pripisujem ako ďalšie mínus. Ani to, že v podstate na pozadí celého románu znie hudba z klavíra, situáciu nevylepšuje – práve naopak, v súčinnosti s osudmi protagonistov to skôr vytvára dojem melodrámy na spôsob mexickej telenovely.
Skrátka mám pocit – hoci do istej miery rozumiem tomu, prečo je štruktúra Cintorína klavírov zámerne taká komplikovaná –, že by sa to všetko dalo podať oveľa jednoduchšie, navyše bez zbytočných banalít (ktoré asi autor používa na vyvažovanie negatívnych vnemov, pôsobia však ako samoúčelné ornamenty) a prázdneho filozofovania, na aké sme si zvykli u brazílskeho autora Paula Coelha. Niežeby Cintorín klavírov nebol interpretačne bohatý, aj cez jeho komplikovanú štruktúru je zreteľne vidieť, o čom by čitateľ mohol či mal uvažovať (najvýznamnejším je asi princíp linearity/cyklickosti času a naň nadväzujúci princíp opakovania), samotný román však pre mňa bol takou únavnou skúsenosťou, že ma na akékoľvek dotváranie textu naozaj prešla chuť.
V Cintoríne klavírov je postava slepého ladiča a tak nejak som sa pri čítaní cítil aj ja: miestami človek netuší, čo sa okolo neho deje. Akurát teda keby ste mňa posadili ku klavíru, neúspešne by som ho ladil dodnes.
Matúš Mikšík
