Vyhľadávanie
Vladimír Petrík: Slovenský intelektuál Alexander Matuška. Bratislava: Literárne informačné centrum, 2019
Kniha Slovenský intelektuál Alexander Matuška zahŕňa texty o Alexandrovi Matuškovi a jeho diele, ktoré vytváral Vladimír Petrík. K čitateľom sa dostáva v podobe, ktorá by mala oživiť spomienku na literárneho historika a kritika Vladimíra Petríka (1929 – 2017) a upozorniť na výsledky jeho práce.
O Alexandrovi Matuškovi napísal množstvo textov nielen z pohľadu literárneho historika, ale aj spolupracovníka z Ústavu slovenskej literatúry SAV. Časopisecké texty mal v pláne vydať aj knižne, čo sa mu však nepodarilo. Zámerom editorov Vladimíra Barboríka a Magdaleny Bystrzak bolo nadviazať na prácu V. Petríka, pri výbere textov sa riadili jeho nedokončeným rukopisom akceptujúc jeho literárnohistorický štýl tvorby.
Zaujímavým je spomienkový text Alexander Matuška – ako som ho poznal, v ktorom V. Petrík označuje Matušku ako britkého kritika a vynikajúceho esejistu. Spomína na jeho prácu vedeckého pracovníka v Ústave slovenskej literatúry SAV od roku 1959 až do nečakanej smrti v roku 1975, kde vznikli jeho monografie Človek proti skaze (Pokus o Karla Čapka) (1963), Rudolf Jašík (1964), J. C. Hronský (1970) a kde dosiahol vedecké hodnosti (doktor vied 1964, člen korešpondent SAV 1965).
V. Petrík upozorňuje na Matuškov predchádzajúci literárny prístup, ktorý bol menej vedecký, skôr mal kultúrno-kritický charakter. Do prostredia kultúry vstúpil Matuška ako dvadsaťročný „bojovný polemik“, ktorý poukazoval na nedostatky Slovenska, na jeho zaostalosť. V bojovne naladenej stati Hra na fujaru a pokrok uvážene kritizoval, bojoval proti bezobsažnému patriotizmu, pripútanosti k tradíciám, politizovaní, prílišnému zaoberaniu sa teologickými otázkami. Ostrá kritika bola príčinou, že stať nebola uverejnená ani v jednom slovenskom časopise.
V kapitolke Mravný imperatív sa dočítame o tom, ako sa Matuškovi v roku 1934 podarilo odhaliť plagiátorstvo J. E. Bora, kritika a publicistu literárnej skupiny postupistov. Matuškova aktivita sa niesla v mravnom rozmere, konanie J. E. Bora chápal ako krádež. Vznikla z toho kompromitujúca udalosť, do ktorej boli zapojení mnohí redaktori a šéfredaktori. Podľa V. Petríka Matuška tvrdil, že v slovenskej literatúre vládne nekritickosť, kamarátstvo, neochota prebojúvať kvalitu a zavrhovať nekvalitu. Jeho emocionálne vzrušený hlas bol nepríjemný a zrejme aj preto sa slovenské časopisy od Matuškových príspevkov dištancovali.
V texte Kritik slovenskej literatúry zaujímalo V. Petríka, aký bol Matuška vo vzťahu k sebe a vlastnej odbornej profilácii. Tvrdí, že nebol literárnym kritikom v pravom zmysle, že literárnej kritike sa nevenoval systematicky. V Portrétoch slovenských spisovateľov (1934) sa však vyrovnáva s celou sériou významných slovenských autorov, ktorí boli súčasťou poprevratovej slovenskej literatúry a tvorili v idylických podmienkach. Matuška ich podrobil kritike, snažil sa dokázať, že píšu pod svoje možnosti. Týka sa to aj S. H. Vajanského, ktorý bol podľa Matušku slabý prozaik a jeho miesto v slovenskej literatúre bolo nezaslúžené.
Kritické názory dosiahli najvyšší vrchol práve v publikácii Vajanský prozaik (koncipoval ju v roku 1937, vyšla však až roku 1946), ktorá je deštrukčnou kritikou Vajanského. Po Portrétoch slovenských spisovateľov sa kriticky vyjadril o J. Smrekovi (Básnik a žena) a písal aj o L. Novomeskom (Otvorené okná).
Jednota intelektu a charakteru je názov časti, v ktorej si autor všíma postoj Matušku po roku 1945. Okrem sledovania literárneho vývinu sa Matuška zaoberal témou slovenského národného charakteru. Hľadal spôsob zaradenia sa povojnového intelektuála do spoločných vecí, k spájaniu sa s národom, s ľudom, nemalo to však mať za následok zbavovať intelektuála povinnosti prechovávať nielen pozitívny, ale aj kritický vzťah k obecnej či národnej pospolitosti. Zdôrazňoval mravnú zodpovednosť, nielen kultúrnu, ale všeobecnú. Koncom štyridsiatych a začiatkom päťdesiatych rokov sa totiž v spoločnosti aj kultúre znižovali ideové hodnoty, ktoré sa sprvu po vojne rozvíjali, a začala sa prehlbovať priepasť medzi intelektom a charakterom.
Aké boli podľa V. Petríka Matuškove boje o zajtrajšok? Prvé kritické príspevky sa dotýkali výlučne aktuálnych spoločenských problémov, najmä kvôli pocitom rozčarovania a dezilúzie z vývinu pomerov v buržoáznej republike začiatkom tridsiatych rokov. Matuškovi na Slovensku prekážalo ľudáctvo, cirkevná reakcia oboch vierovyznaní. V dôsledku toho zaujímal odmietavé stanovisko k slovenskej minulosti a jej tradícii.
Nepriaznivú situáciu v politickom, sociálnom a kultúrnom živote odvodzoval od pomerov v devätnástom storočí, záporný prototyp bol pre neho Vajanský, ktorý nadväzoval na ideové koncepcie svojho otca J. M. Hurbana.
V knihe Od včerajška k dnešku s podtitulom Cesta dnešnej prózy, ktorá vyšla v roku 1959, sa stráca Matuškova búrlivá kritická tvorba z mladosti a nahrádza ju ponor do myšlienkového a poetického sveta básnikov s pocitom úcty a satisfakcie. Hovorí v nej o diferencovaných obdobiach rokov 1945 až 1955, vracia sa k začiatkom slovenskej prózy, súčasti historizmu v súdobej próze, tvrdí, že spisovateľ je čoraz viac závislý od historického behu udalostí, že si nevymýšľa príbeh sám, ale že si ho požičiava z dejín. V ďalších častiach knihy zostupuje autor hlbšie do vnútorných priestorov prozaických diel a všíma si ich kompozičné postupy, postavy, jazyk a sloh.
Základným gestom celej Matuškovej literárnej a kultúrnej aktivity bol dôraz na etiku. Mravný základ Matuškovej kritickej aktivity vyplynul z dvoch hľadísk. Prvé sa týka jeho koncepcie umenia aj kritiky. Preňho nikdy nebola literatúra cieľom, ale prostriedkom. Druhé súvisí s jeho preferovaním osobnosti, s jeho smerovaním od diela k individualite, ktorá stojí za ním. Za každým dielom hľadal totiž osobnosť autora, pátral po jeho črtách, vytváral jeho duchovnú podobu a zároveň do kritického výkonu vkladal svoje vlastné ja.
V spomenutých textoch Petrík podrobne spracoval tematiku Matuškovho života od jeho mladých pražských začiatkov, cez tému jeho osoby ako reprezentanta slovenskej inteligencie, jeho bojov o súčasnosť, o zajtrajšok, detailne podal charakteristiku jeho esejistickej tvorby, kritickej činnosti, interpretácie jeho diel. Editorom knihy V. Barboríkovi a M. Bystrzak sa podarilo spojiť texty nedokončeného rukopisu s publikovanými štúdiami a kritickými prácami, ktoré vznikali v priebehu desaťročí a ktoré pokrývajú obdobie Matuškovej tvorivej dráhy. Ich zásluhou vznikla pútavá monografia žánrovo pestrých textov o zmýšľaní v slovenskej literatúre 20. storočia.
