Vyhľadávanie
Nie práve pozitívna nevšednosť
Oldřich Kníchal
Nekropolis
Nadlak – Bratislava, Vydavateľstvo Ivan Krasko a ESA, 2004
Oldřich Kníchal patrí v kontexte našej literatúry skôr k neznámym autorom. Ako upozornil vo svojej recenzii už Jozef Bžoch, profil tohto novinára a krajanského spisovateľa, narodeného v roku 1939 v Humennom, uverejnili obidva Slovníky slovenských spisovateľov. A ak sa pozrieme lepšie na jeho bibliografiu, prekvapí nás slušný zoznam diel najrôznejších žánrov a prekladov.
Jeho najnovšou knihou je zbierka krátkych próz Nekropolis. Stretneme sa tu s naozaj nevšednými textami, v ktorých autorom nie je len novinár a publicista, ako sa Kníchal predstavil v knihe Mlyny Prozreteľnosti. Je to skôr človek, ktorý má chuť rozmýšľať, prevracať veci z jednej strany na druhú, meditovať o nich, či snažiť sa ísť do hĺbky pocitov.
Niekedy však len chuť nestačí. Ak totižto hovoríme pri Kníchalovi o nevšedných textoch, nemáme na mysli len pozitívne konotácie tohto slova. Jeho nevšednosť je aj akási neschopnosť prekročiť hranice školáckeho rozprávania, chýba mu tmel, ktorý by veci spojil do živého útvaru, akým je umelecký text. To sa prejavuje už v úvodnej satire Návšteva najvyššieho predstaviteľa, príbeh plynie bez nejakého hlbšieho významu. Vlastne nevieme, prečo bol napísaný. A to je problém aj ostatných útvarov.
Treba povedať, že O. Kníchal je vzdelaný a rozhľadený človek, ako to z próz vidno, skvele sa orientuje v známych i menej známych kultúrnych pamiatkach či menách. No v snahe uchopiť ich literárne a podať zážitok so stretnutia s nimi, zabúda akosi vytvárať hutný text, ktorý by prinášal aj čosi viac ako záznam z denníka. Jeho prózy tak vytvárajú krátke (rozsah nepresiahne štyri strany) zmiešané všeličo a hocičo, za ktorými síce cítiť autorský zámer, ale štýl a forma podania sú pre modernú literatúru neprípustné. Chýba im súčasnosť, trochu odstupu a nadhľadu.
Niektoré Kníchalove prózy vychádzajú pravdepodobne z jeho osobných ciest a zážitkov zo Španielska, Japonska, či Talianska. V nich sa asociatívnou metódou, ktorej nechýba dávka meditatívnosti a laického filozofovania, snaží pustiť čitateľa akoby sám do seba, prestupuje aj niekoľko časových horizontov, ale nezaprie v sebe novinára, ktorý iba pozoruje a vie sa pýtať na pocity len druhých. Snáď príjemný novinársky cestopis, fejtón, či malá reportáž by z toho mohla byť, ale na dobrú prózu to miestami nestačí. Ak by si O. Kníchal zvolil inú formu, napríklad krátku esej či znova publicistiku, dosiahol by oveľa lepší účinok. Takto sa miestami trápi s dejom, ktorý takmer nikde nie je dominantný a popri pekných myšlienkach o básnikovi Adym Endrem, Michelangelovej freske, Renoirovej Grizetke či v poviedke Talizman doslova vyrušuje a odpútava pozornosť. A najmenej funkčne pôsobí v niektorých jeho sci-fi náčrtoch a víziách.
Kniha Nekropolis Oldřicha Kníchala tak zostáva rozporuplná a nedokončená. Autor má čo povedať, treba sa však zamyslieť nad formou. Ak Jozef Bžoch o nej hovorí ako o knihe, ktorá je „unikátna svojím pohľadom“, nemýli sa, no o unikátnosti tu možno hovoriť podobne ako o nevšednosti zo začiatku recenzie.
Radoslav Tomáš
