Vyhľadávanie
KK Bagala 2013
Vlastné teórie o usporiadaní sveta, kategóriách dobra a zla, analýza slova, jeho významu a štruktúry, viera v konečné víťazstvo lásky nad zlom ovládajúcim naše životy – to sú štandardné témy slovenského prozaika Edmunda Hlatkého. Hlatký vo svojich dielach reflektuje problémy (ne)obyčajného človeka, zväčša spoločenského outsidera, bojujúceho s utajenými mocnosťami, ktoré mu znemožňujú verejne vyriecť isté znepokojivé skutočnosti. Sám autor v rozhovoroch viackrát vyjadril domnienku, že jeho diela „sú pre isté mocenské štruktúry nepohodlné“ a ľudia sú od nich odpútavaní mocou, ktorá existuje a ktorej neuralgické body svojimi knihami zasahuje (Knižná revue 19, 2009). Tento názor, ale i všetky vyššie spomenuté témy v rôznej miere opätovne rozvíja aj vo svojom poslednom diele, novele Nekróza. Hlavnou postavou je spisovateľ Edo, bývalý učiteľ a v minulosti tiež pacient psychiatrického oddelenia. Protagonista sa jedného dňa počas manželkinej neprítomnosti rozhodne stretnúť s niekdajšou kolegyňou Zdenou, s ktorou si z učiteľského zboru najlepšie rozumel. Stretnutie však nie je motivované túžbou nostalgicky si zaspomínať na staré časy. Eda k nemu vedú oveľa zložitejšie a vážnejšie dôvody – on jediný má totiž možnosť ako „informačný dominátor“ upovedomiť ľudstvo o tom, že svet a my v ňom sme obeťami istých manipulatívnych síl. Za účasti barmanky sa v prázdnej kaviarni pri pohári vína začne rozvíjať dlhý rozhovor o zlostníkoch a mocnároch (rozprávačove výrazy) riadiacich našu planétu, o inkarnačnom zle, ktoré „pred definitívnym ustanovením Raja na Zemi vtrhlo do nášho sveta“, o utrpení sprevádzajúcom vedomie tejto temnej, život ohrozujúcej pravdy.
Zdena ako vnímavá poslucháčka, pohotová diskusná partnerka, schopná primerane reagovať, prípadne priateľsky podporovať Eda vo všetkých jeho siahodlhých úvahách, hovorí „rozmarne“, smeje sa zásadne „tlmene“ a okrem duševnej a intelektuálnej spriaznenosti je pre rozprávača i dráždivým erotickým objektom. Monológy hlavnej postavy pravidelne narušuje tajomný hlas. Prehovory tejto neidentifikovateľnej bytosti pripomínajú až akési desivé zaklínadlá. Od zvyšného textu sa líšia absenciou interpunkcie, voľným radením slov bez jasnej logickej nadväznosti a už i tak náročný Hlatkého text robia ešte nekomunikatívnejším.
Spomínaná fascinácia slovom, ktorá sa prejavovala už v niektorých autorových predchádzajúcich dielach (zbierky próz Jesenný opar, Iní ľudia, Sláva a tajomstvo, Abraka dabraka), nadobúda v Nekróze formu až obsedantného pátrania po tajných jazykových súvislostiach spätých so svetovým dianím. Ich odhaľovanie metódou akejsi jazykovej asociácie („meno Sabína v sebe obsahuje BEAN, čo v angličtine znamená fazuľa. …Po španielsky sa fazuľa povie judias. Judias obsahuje v sebe koreň Júd, teda Žid…“, prípadne „hnedá sa po španielsky povie maron a v slove maron je skrytý amor“ atď.) však vyvolá na tvári čitateľa skôr úsmev a pobavenie než úžas z nečakaného objasnenia toho, čo postava nazýva dôkazovou povahou slova. Príjemným odľahčením ťaživej atmosféry novely (znásobenej tiež čiernobielymi ilustráciami Juraja Puchovského) sú tie časti, v ktorých do rozhovoru vstupuje barmanka, vtipne komentujúca „intelektuálnu“ komunikáciu ústrednej dvojice, a momenty, keď sa Zdena z chápavej priateľky mení na pragmatičku, schopnú vecne zhodnotiť Edove tragické životné pocity: „Viem, ty vidíš drámu v každom vzdychu a si schopný z maličkostí vyvodiť ďalekosiahle závery.“ Ide však len o letmé záblesky humoru, ktoré vzápätí rýchlo zaniknú v ďalšom prúde nekonečného filozofovania. Nekróza je vzhľadom na svoju percepčnú náročnosť skutočnou výzvou aj pre čitateľa oboznámeného s predchádzajúcou tvorbou Edmunda Hlatkého. Osloví zrejme predovšetkým priaznivcov jeho konšpiračných teórií. Ťažko však povedať, či mu získa aj nových čitateľov, schopných a ochotných blúdiť v labyrinte tohto vskutku svojrázneho diela. Ak sa tak nestane, rozhodne to nebude vinou tajných mocenských štruktúr…
