Nemé vázy – Maya Bednárik Tarabová

Hladohlas 2013

Poznám básnikov a poetky, ktorí hovoria, že poézia, hodná múzy Erató, je najmä o láske. Ďalšia skupina hovorí, že báseň „môže byť aj o láske“ a ľúbostnú poéziu považujú skôr za príležitostný žáner. Po prečítaní básnickej zbierky Maye B. Tarabovej som konštatoval, že najlepšie z toho vychádza poézia písaná s láskou, či už sa prípadnými citovými poryvmi zaoberá priamo alebo sprostredkovane. Po otvorení zbierky Nemé vázy na mňa dýchlo čosi jemne archaické v tom dobrom slova zmysle. Ostatne, aj názov je taký „vintage“, čo je v súčasnosti módny termín pre veci z prelomu 60. a 70. rokov. Experiment sa v slovenskej poézii zacyklil sám v sebe ako uroboros, poézia každodennosti dopovaná expresívnymi gestami zas môže človeka unudiť. Oproti tomu básne s klasickou textúrou i tematikou ticho vpašujú do vnútra vnem, pocit, náladu. Viem si predstaviť, že podobné básne by nejaký autor či autorka placho položili na stôl pri našich nekonečných posedávkach v kaviarni U Michala niekedy na prelome 70. a 80. rokov. Maya B. Tarabová píše o vzťahoch, naplnených, nenaplnených i beznádejne preplnených tak, že vytekajú dostratena, píše o pocitoch, o ľuďoch, farbách, ročných obdobiach… Skrátka, píše básnické záznamy skutočnosti i snov. Vie použiť rým a často svoje básne viaže. Je to však, ako to zvyknem označovať, rým občasný. Taký, akým sa báseň armuje (pre netechnikov spevňuje), podobne, ako sa železnými prútmi spevňuje betónový pilier. Občas jej v básni zazvoní milý archaizmus, občas náznak pátosu schovaný do inverzie. Pointy básní sú akurátne. Žiadne ohlušujúce výstrely z dela, kaukliarske ohňostroje, skôr spoza chrbta vytiahnutý kvet. A, samozrejme, všade prítomná ľahučká melanchólia. Dobre sa to číta a ešte lepšie sa pri čítaní na chvíľu zasníva. Kdekoľvek knihu Nemé vázy otvoríte. Napríklad: „Zohrej ma / hudbou hlasu / Počkám / kým ozvena / z diaľky priletí / Uväznená / vo vlastnej duši / počujem ticho / Chýbaš mi…“