Autorka charakterizuje svoj debut Sladký život ako: „Poviedky pre všetkých, ktorí ešte nepochopili, že inak to už asi nebude a že najlepšie je robiť si zo všetkého prču“. No a to je dokonalé zhodnotenie toho, čím by Sladký život chcel byť, ale nie je.
Micenková vie v čitateľovi vzbudiť zvedavosť, jej poviedky sú premyslené a vyvíjajú sa nepredvídateľným smerom. Občas sa však autorka kamsi ponáhľa (napr. Vymazanie pamäti), inokedy zase zbytočne dovysvetľováva (Schrödingerova mačka, Svadba), čo neraz zatieni aj jej zjavný talent na vymýšľanie jedinečných námetov.
Micenkovej protagonisti sa vyrovnávajú so svojou každodennosťou, v ktorej výraznú rolu zohráva túžba vytrhnúť sa z nej: „Ubehlo pár mesiacov, možno dokonca i celý rok, Zuzana stále bývala v podnájme s kamarátkou a stále predávala v kníhkupectve. Kúpila si novú kulmu na vlasy, pretože cítila, že by mala niečo vo svojom živote zmeniť“ (s. 11, NEKROgames). V každodennosti Micenkovej postáv je priestor aj pre sny: „Anna už bola opitá, ale vyzeralo to, že tento muž ju naozaj chápe – a navyše, má vždy čas“ (s. 194, V skratke); pre šialené pohnútky: „Zuza začala pracovať na svojej transformácii. Okrem uší si uplietla aj špeciálne labky a v práci študovala všetky možné knihy o mačacej chôdzi, výskokoch, stravovaní... Doma trénovala ladné mačacie pohyby, dokonca sa jej časom podarilo vyskočiť na stôl ako mačke“ (s. 40, Cat woman); konšpiračné teórie: „Betkin otec tvrdil, že teraz sme ešte väčšie ovce a že za všetko môže americký žid. Túto tému už Betka počula stokrát: otec, ktorý nadáva na amerických židov“ (s. 168, Svadba); generačné konflikty a spomienkový optimizmus: „Vieš, ja nie som až taký chuj, ako vyzerám, ja som to tak nemyslel, ale chápeš, tiež ma život serie. Nemysli si, že len vy mladí máte právo byť nasratí. Veď nielen vy, aj my, aj naša generácia, všetci sme niečo stratili, proste raz sa to posralo a už sa z toho ďalších sto rokov len tak ľahko nevyhrabeme, ja som tiež len človek, my sme mali zamlada iné hodnoty... Nebolo to ľahké ale takto posraté a skorumpované, ako je všetko teraz, tak to teda ešte nebolo NIKDY! Rozumieš?! Nikdy!“ (s. 191, V skratke); a najviac zo všetkého je v tejto každodennosti priestor na sebaľútosť.
Vďaka týmto rekurentným motívom Micenková dáva svojim postavám punc reálnosti a autentickosti – ostatne, sú to ľudia, okolo ktorých každý deň prechádzame, možno sme nimi i my. Aj v poviedkach za hranicami bežnej reality (Vymazanie pamäti, Sabat, Pán Hybš tu už nebýva, Paradise) sú všetky postavy so svojimi starosťami, postojmi, spomienkami, túžbami či snami veľmi skutočné. Hľadajú seba, svoje miesto, hľadajú niekoho, hoc fiktívneho, len aby bol, len nech na tomto svete nie som sám/sama a nech to má nejaký zmysel a ak to už nemá zmysel, nech je to aspoň vtipné, bizarné, absurdné, nech je to hlavne nejaké (!). To majú spoločné všetky postavy Micenkovej poviedok a považujem to za najhodnotnejšiu výpoveď, akú Sladký život má.
Problematicky hodnotím rozprávača. Kým Micenková píše v er-forme a podáva nám udalosti očami neznámeho rozprávača, pôsobí tá jej prča a nadhľad nasilu. Ako konštrukt, ktorý vôbec nechcel byť konštruktom, ibaže ten postoj, akokoľvek chce byť laxný, pôsobí umelo. Micenková často používa vulgarizmy – čo je úplne v poriadku, ak majú svoje miesto. Lenže tu ho nie vždy majú, plytvá sa nimi – načo? A zase – kým Micenková používa vulgarizmy v ich-forme, prípadne v priamej reči, sedia. Keď ich používa v reči rozprávača v poviedkach s er-formou, škrípu.
Možno sa tiež len beriem vážne, možno by sme všetci mali pochopiť, že najlepšie, čo môžeme urobiť, je spraviť si z toho sladkého života prču. Možno. Lenže nie je to tak, že univerzálne (i keď dobre mienené) rady nemožno aplikovať na celú generáciu? Humor je liek na kadečo, ale nie pre každého. A nie všetko sa dá zakryť chceným cynizmom.
Jana Micenková píše o generácii, ktorá je stratená alebo strateno iba pôsobí. Hľadá niekoho a/alebo seba, naozaj i menej reálne, tu i tam, ale najviac zo všetkého píše o generácii, ktorá je slobodná. Napriek tomu, že často nevie, ako so svojou slobodu naložiť. No je to jej právo – rovnako, ako je právo Micenkovej postáv i čitateľov brať život akokoľvek chcú.
Radka Komžíková
