Vyhľadávanie
Nenormálne normálne
Juraj Šebo: Normálne 70. roky, Bratislava, Albert Marenčin Vydavateľstvo PT 2009
Po čitateľsky vďačnej knihe Zlaté 60. roky akosi logicky nasleduje publikácia od toho istého autora o nasledujúcom decéniu Normálne 70. roky. Zaznamenáva obdobie, v ktorom zhasla eufória po určitom oteplení koncom 60. rokov a všeobecne sa charakterizuje ako obdobie normalizácie, šedivé, statické, nenormálne normálne. Drvivá väčšina ľudí sa utiahla do svojho vnútorného exilu a uzavrela s vládnucou mocou kompromis rôznych stupňov.
Kniha hovorí o období, ktorému prischla nálepka čiernej diery, kultúrnej, duchovnej a spoločenskej beznádeje a prázdnoty. Ale život, ako o tom svedčí aj táto kniha, sa neskončil, pulzoval svojimi drobnými osobnými radosťami i tragédiami. Mládež chcela žiť, neniesla vinu na stave, ktorý tu panoval, a chcela si zo životných možností, aj keď oklieštených, odtrhnúť čo najviac. Juraj Šebo, vtedy tridsiatnik, sa na toto obdobie díva s istým nádychom „ost-algie“ v tom najlepšom slova zmysle. Nebol disident, ani stúpenec režimu, bol akýsi cígerovský Jozef Mak, človek-milión čias normalizácie. Plne si uvedomuje limity i zvrátenosť režimu, neidealizuje si ho, ale jeho spomienky sú láskavé, zameriavajú sa na to, čím žili jeho vrstovníci, najmä bratislavskí. Keďže vtedy panovala všeobecná uniformita, aj s jeho spomienkami, akýmisi mikroglosami, sa stotožní väčšina čitateľov a spolu s ním si vzdychnú – tak to bolo, aj ja som to tak vnímal, aj ja som to tak prežil. Autor nie je profesionálny historik alebo archivár, sem-tam mu unikne nejaký nepresný dátum, napokon nemal ambície napísať historickú prácu, ale prostredníctvom neobyčajne vtipným jazykom napísaných spomienok priblížiť obdobie svojej doznievajúcej mladosti, filozofiu tých čias. V jeho knihe ožíva často už zaniknutý svet bratislavských kaviarní, krčiem, zákutí starej Bratislavy, miesto v nej majú aj akési tragické a bizarné figúrky odchádzajúceho mesta. Na nútenú angažovanosť prostredníctvom tzv. brigád socialistickej práce, večerných škôl marxizmu leninizmu, prvomájových a lampiónových sprievodov a zjazdov strany sa díva s ironickým odstupom. Na druhej strane zaznamenáva túžbu mládeže po kvalitnej kultúre. Našla ju najmä v populárnej hudbe, ktorá na Slovensku zaznamenala prudký vzostup, i v divadielkach malých javiskových foriem. Čitateľ si pripomenie drobné radosti, ktoré prežíval v tých časoch, pridelenie štandardizovaného panelákového bytu, ktorý sa po zariadení aj pre nedostatočnú pestrosť ponuky nábytku podobal ako vajce vajcu susedovmu a mnohým ďalším.
Kniha Normálne 70. roky je úprimnou výpoveďou o tomto období optikou človeka tých čias a určite si nájde vďačných čitateľov.
Ján Bábik
