Vyhľadávanie
Heather Dune Macadam: 999. Neobyčajné ženy z prvého židovského transportu zo Slovenska do Osvienčimu
Preklad: Adriena Richterová
Bratislava: Ikar, 2020
Pri príležitosti májového 75. výročia ukončenia druhej svetovej vojny vydalo vydavateľstvo Ikar pozoruhodnú knihu historicko-biografického charakteru s názvom 999: Neobyčajné ženy z prvého židovského transportu zo Slovenska do Osvienčimu.
Americká spisovateľka Heather Dune Macadamová pracuje s novými zisteniami a svedectvami preživších, ktoré ju inšpirovali nielen k napísaniu knihy, ale i zrežírovaniu rovnomenného filmového dokumentu. Lenže čo funguje na plátne (viacero postáv s osobnými svedectvami), nemusí rovnako funkčne pôsobiť aj v knihe. Čitateľskému publiku je, samozrejme, kontext koncentračného tábora Osvienčim a jeho tragické organizačné procesy so židovským národom dobre známy. Tieto autentické svedectvá sa však na „literárnom fronte“ väčšinou stretávajú s ošúchanými pokusmi o beletristické či dokumentárne spracovanie.
Macadamovej originálnym prínosom je reflektovanie dosiaľ neznámych osudov žien z východného Slovenska, ktoré boli nútené odísť do táborov a zažiť kruté nacistické správanie.
Heather Dune Macadamová, novinárka a aktívna reprezentantka názoru proti popieraniu holokaustu, pozoruhodným spôsobom prepája autentické rozhovory žien s detailným záznamom historických udalostí, ktoré dotvárajú obraz o tragickom dianí. Treba povedať, že pre americkú dokumentaristku bolo mimoriadne dôležité, aby boli v texte prítomné aj historické fotografie či listiny z koncentračného tábora.
Hoci mala kniha ambíciu otvoriť ďalšiu komnatu traumatizovanej minulosti a slovenský trh ju očakával vzhľadom na špecifikovaný výskumný rozsah (príbehy dievčat), prospelo by jej funkčnejšie prepojenie historických, biografických a literárnych častí textu.
V úvode autorka vysvetľuje, čo ju viedlo k napísaniu historicko-biografického projektu a prezrádza aj výskumné okruhy konceptu. Obdivuhodný zámer uchovania pamiatky na životy židovských žien nasleduje Macadamovej obava z historickej a dokumentárnej nepresnosti vo výpovediach či zo spôsobu ich prepojenia, ktorú v knihe niekoľkokrát priznáva. Práve koncepčné zaváhanie oslabilo celkový dojem z prečítaného textu a, žiaľ, na mnohých miestach zdôrazňuje nedostatky spôsobu spracovania takejto výraznej (spoločensky i historicky) témy.
Najprv však treba povedať, že z hľadiska kompozície sa kniha môže intuitívne rozdeliť na tri tematické celky: (1) opis historických údajov z predvojnového obdobia o situácii Židov na Slovensku pred ich deportáciou a zároveň príprava nič netušiacich rodín na transport ich dcér do koncentračného tábora, (2) svedectvá jednotlivých dievčat z pobytu v Osvienčime a (3) ich záverečné odchody z ukrutného tábora, tzv. pochody smrti. V týchto blokoch sa štýl rozprávania mení, zo strohých a logicky radených historických údajov, ktoré vyvolávajú skôr dojem „článku z historických štúdií“, ktorými sa čitateľ môže/nemusí chcieť prelúskať, preteká do emocionálne ladeného písania. Žánrová nesúrodosť knihy vyvoláva mätúci dojem, či autorka predkladá skutočné životné príbehy, alebo kreuje vlastný príbeh na základe skúseností žien a dostupného archívneho materiálu.
Čitateľovu pozornosť si zaslúži druhá časť knihy, ktorá predstavuje jednotlivé dievčatá a ženy v ich novej krutej každodennosti. Konkrétnymi skutkami láskavosti, ktorými sa hrdinky chránili pred rezignáciou, sa 999 pripája i k súboru diel opisujúcich rôzne metódy, ako bojovať o prežitie a uchovať si nádej.
Postavy dievčat vystupujú v knihe pod svojím skutočným menom alebo pod menom, ktoré uviedli pri registrácii v táboroch. Hoci sa ich autorka snažila odlíšiť samostatným číslom, pri väčšom počte postáv sa čitateľ v tejto „vlne informácií“ rýchlo stratí. Miestami sa viaceré spomínania a interpretácie dievčat nevyhýbajú redundancii. Biografické pasáže síce modelujú emocionálne jednotný obraz spoločne prežívanej udalosti, no v tomto prípade by text efektívnejšie uniesol prácu s menším počtom postáv či určenie hlavnej rozprávačky.
Macadamovej úsilie pretaviť životné udalosti žien z východného Slovenska do atmosférického rozprávania s veľkým množstvom historických údajov (zrejme na dôkaz, že si na rešerši dala záležať) ostalo na povrchu. Osciluje medzi autentickým rozprávaním, z ktorého vyniká najmä postava Edity Friedman Grosmanovej, a faktografickým opisom, ešte doloženým početnými citáciami, fotografiami, heslami a mapami. Napriek tomu treba oceniť autorkinu iniciatívu vydať svedectvo práve slovenských židovských žien.
