Recenzia
Zuzana Hašková
13.09.2004

Nepoznám iný lepší svet

 

Papier, ktorý nebalí, ale odhaľuje

Ingeborg Bachmannová: Nepoznám iný lepší svet

Bratislava, Drewo a srd 2003

Preklad Mila Haugová

  Rakúska autorka básní, románov, poviedok, rozhlasových hier, operných libriet, esejí aj politických článkov, nositeľka prestížnych literárnych ocenení – Ingeborg Bachmannová – patrí k vedúcim zjavom nemeckej povojnovej literatúry. Takmer tridsať rokov po jej tragickej smrti súhlasili jej súrodenci s vydaním jej dosiaľ neuverejnených básní. Po tom, čo vyšli roku 2000 v mníchovskom vydavateľstve Piper, vychádzajú aj u nás v preklade Mily Haugovej.

  Aby sme vystihli charakter Bachmannovej básní, treba povedať, že ich nestavia na prebytku prázdnych slov a dekoratívnych metafor. Zrejme nepovažuje za potrebné vkladať do nich viac než samu seba. Jednoduchými mlčanlivými výjavmi odkrýva svoje najintímnejšie vnútro, ktoré prekypuje bolesťou. Ponúka nám „čiernovýhľad“ – stolovanie s mŕtvymi, deň s čiernymi myšlienkami, smrť, výčitky a trpkosť, únavu, zdesenie a strach. To sú postavy jej sveta, od ktorého žiaden lepší nepozná. Koniec vzťahu je ústrednou témou celej zbierky: Priateľstvo? „Ó, nikdy / viac, boli sme si najbližší / a budeme si ďalej tí najvzdialenejší.“ Ona je tá, čo dávala „úsmev, dýchanie / zúfalstvá, všetko.“ Ale len málo sa jej vrátilo späť: „nič / som nedostala, mal si ma ty“. Básne prezentujú subjektívne pocity v plnom nasadení, sú živé, presiaknuté krvou, s obhorenými vlasmi: „všetka tá krv, veľa krvi, čo / vytiekla. Moji vrahovia.“ Utrpenie sa chápe v tej najbolestnejšej polohe, únikom z neho a z nenávisti je smrť, delírium, spánok. Život je „pomstiteľom“, ale smrť „najmilšou“ a všadeprítomnou, hroznou konštantou, následkom zanikania toho, čo nás robí šťastnými. Negativizmus básní zároveň vyjadruje absenciu pozitívneho v osude, ale aj spätosť lásky a utrpenia. Bachmannovej „šiling“ má dve strany navždy zliate a stuhnuté v jednom tele. Problém je v tom, že pri páde na zem väčšinou minca ostane ležať na tej nesprávnej strane. Hoci sa tematicky väčšinou pohybuje na poli vzťahu medzi ženou a mužom, nezaprie v sebe ani spoločensky angažovanú autorku: „Nemá snáď človek medzi bratmi žiadnu hodnotu?“ Autorka je známa tým, že defektnosť v medziľudských vzťahoch považuje za esenciálnu pre rovnaké javy v spoločenskej a politickej sfére. Aj problém nekomunikatívnosti nie je len problémom vzťahu, ale aj poézie. Slová ju opúšťajú, tvorenie je ťažko dosiahnuteľné, je to akoby samovoľné plynutie slov zo srdca.      

  Bachmannovej obraznosť pôsobí jednoducho, ale silne, jej vyjadrenie je stručné, až útržkovité, ale veľmi elegantné, predstavuje ideálnu súhru citu a intelektu, ktorá je pre ňu príznačná. Keby sme jej chceli niečo vyčítať, mohlo by to byť až príliš veľké bolestínstvo, zdôrazňovanie vlastného mučeníctva, utápanie sa v utrpení, bezútešnosť a bezvýchodiskovosť. K negativistickému postoju ju vedie vlastné, celkom nezávislé duchovno a určite aj osobná skúsenosť zo vzťahu s Maxom Frischom. Treba však brať do úvahy aj fakt, že táto zbierka nie je štandardným dielom žijúceho umelca, ale posmrtne uvedenou tragédiou vnútra autorky.    

  Pri uvažovaní nad tým, v čom spočíva sila Bachmannovej poézie, nám môžu pomôcť tieto slová: „Vlastne som na / tomto papieri, v / slove, ktoré dávam, / pretože papier, ten poletuje, / tam tiež nemôžem nájsť pokoj, / a poletujem na útržkoch cestou tam, späť, kde / si niekto balí svoj krvavý / nôž, nech to nikto nevidí“. Ingeborg Bachmannová je skutočne prítomná v každom slove svojej básne. A rovnako na mieste, kde si človek myslí, že je nepozorovaný pri spôsobovaní utrpenia inému človeku.  

Zuzana Hašková