Recenzia
Marek Kopča
11.12.2018

Nepriestrelný text

Ján Johanides-Nepriestrelná žena

Nepriestrelný text

Ján Johanides: Nepriestrelná žena
Bratislava, Slovenský spisovateľ 2002
  Dovolím si začať trocha netradične, no myslím si, že v tomto prípade opodstatnene. Začnem od konca. Novela Jána Johanidesa Nepriestrelná žena ponúka čitateľovi možnosť brodiť sa občas rozpačito pôsobiacim textom s nehomogénnou kompozíciou a spleťou motívov, ktoré sa znenazdajky vynárajú a rovnako náhle strácajú v prílive slovnej ekvilibristiky. Napriek tomu, že čitateľ pri čítaní tejto kvázidetektívky s výrazným humanistickým posolstvom blúdi, je zároveň rozprávačskou mágiou priťahovaný a nútený znova dešifrovať nejasné náznaky a odkazy. Tajomná príťažlivosť prózy však spočíva predovšetkým vo viere, že autor chcel svojím dielom povedať čosi nielen sebe, ale najmä čitateľovi.
  Hlavným hrdinom novely je bývalý doktor medicíny Alex Skoba, ktorý musel pre zatajenie svojho „buržoázneho pôvodu“ pôsobiť ako lekár pri politických popravách v 50. rokoch minulého storočia. Jedinou možnosťou, ako sa dostať z desivého kolotoča justičných vrážd, bolo predstierané šialenstvo a dlhodobý pobyt na psychiatrii. Hrôzy popráv však hlavnú postavu prenasledujú a traumatizujú aj desaťročie po páde komunistickej totality a toto bolestivé „prežívanie minulosti“ (s. 83) ešte umocňujú výhražné anonymy podpísané tajomnou Nepriestrelnou ženou. Novela sa takto delí na dva navzájom sa determinujúce sujetové plány: na neúspešné a trýznivé vyrovnávanie sa s minulosťou, ústiace do hlbokej introspekcie a súčasné prežívanie hroziacej smrti, ktorou sa Alexovi vyhráža neznámy pisateľ.
  Časté spomienkové a snové návraty Alexa Skobu do minulosti nechávajú vyniknúť nielen autorovmu majstrovstvu v práci s časovými rovinami textu, ale zároveň vštepujú knihe reflexívny ráz a konštituujú základné posolstvo Johanidesovho textu: prostredníctvom individuálneho vedomia usvedčiť modernú spoločnosť z úpornej snahy manipulovať s osudmi a životmi jednotlivcov. Alex Skoba predstavuje človeka, ktorý sa stal nedobrovoľnou obeťou hrozivej spoločenskej mašinérie a tento fakt stojí v pozadí každej jeho myšlienky, každého i toho najbanálnejšieho gesta. Najmä z tohto dôvodu sa text javí ako významovo mnohovrstevný, pracujúci s montážou reality a snových prvkov, ktorých zdanlivá iracionalita podčiarkuje iracionalitu a absurditu sveta zasahujúceho najintímnejšie súkromie hlavnej postavy.
  Hoci téma anonymných listov novelu kompozične rámcuje a vnáša do nej prvky dejovej tenzie a dynamiky, jej primárnou úlohou je oživiť v hlavnom hrdinovi úvahy o smrti, spustiť zložitý mechanizmus sebaanalýzy a naznačiť tak paralely medzi dvoma na prvý pohľad odlišnými ideologicko-spoločenskými epochami: medzi desivou diktatúrou komunizmu a morálnym úpadkom súčasnej spoločnosti. Mám však pocit, že autorova snaha o takéto premostenie je značne násilná. Reflektovanie aktuálnej spoločenskej situácie na Slovensku ústi do hyperbolizácie, v čom nevidím najmenší problém, no zdá sa mi, že vzhľadom na základnú sujetovú líniu anorganicky včlenené výstupy epizodických postáv (lekár C., opitý a ozbrojený podnikateľ ai.) sú prvoplánovo štylizované s cieľom potvrdiť autenticitu autorského videnia sveta. Autor akoby prostredníctvom rozprávača v texte skĺzol ku generačnej kritike „pozamatorevolučného“ (s. 49) rebríčka hodnôt, ktorý vníma predovšetkým cez prizmu skeptických a negativistických správ podávaných médiami (nezamestnanosť, vraždy, vydieranie a pod.).
  Johanidesovu najnovšiu novelu Nepriestrelná žena možno označiť za viac-menej klasickú johanidesovku s tradičným artistným až perfekcionistickým prístupom k jazyku a s výraznou (auto)reflexívnosťou, ktorá sa vo formálnej rovine prejavuje náhlymi zmenami typu rozprávača, čím sa autorovi podarilo úvahovú statiku značne zdynamizovať. Hoci dejová línia je rozvitejšia, ako býva u Johanidesa zvykom, skôr iba zvyšuje „čitateľnosť“ prózy a tvorí atmosféru „detektívky pred spaním“ (s. 20), v ktorej záverečné (ne)odhalenie autora anonymov je len posledným zahmleným sklíčkom tejto zvláštnej, no zaujímavej literárnej mozaiky. Ale to som sa už vrátil späť na začiatok tejto recenzie.    

Marek Kopča