Vyhľadávanie
Ústrednou témou zbierky básní Márie Bátorovej Už je staroba a s ňou súvisiace problémy, ako sú vyrovnávanie sa so smrťou, svojou aj blízkych ľudí, či spomínanie. Tieto témy autorka modeluje dosť bizarne, oddelene v niekoľkých tematicky relatívne súdržných častiach, uvedených citátmi z Chalíla Džibrána, prípadne Biblie. Básne majú uvoľnenú veršovú schému, vidíme však nekonzistentnú a chatrnú snahu o začiatočnícke rýmovanie. Bátorová využíva stereotypný repertoár pravých „básnických“ motívov ako láska, Boh, domov, smrť či Paríž. Autorkino písanie sotva prekročí sentimentálnu modalitu, vyslovovanú z pozície subjektu, ktorý reflektuje starobu a smrť a nostalgicky spomína na mladosť. Nezriedka však tieto verše pripomínajú skôr insitné umenie, ako v básni Si vo mne: „jeden vzlyk / to každá spomienka / sladkobôľne vzlyká / Tak živo si tu / a tak strašne chýbaš“ (s. 16). Zriedkavé nie je ani bezvýznamné hromadenie slov: „Spomienka nečakane / hocikedy znenazdajky / náhle v očiach páli“ (s. 10).
Lyrický subjekt sa nepokúša umiestniť svoj život do určitého rámca, nájsť jeho zmysel, ale abstraktne rekapituluje svoj hodnotový svet a utvrdzuje sa v ňom cez klišé ako v básni Kam odleteli krídla: „bez mojich očí / bez večne / nachystanej / Duše / bez nadýchaných / voňavých / vlajúcich / vlasov // odleteli // Načo sú oči / bez krídel / A duša / bez sna / Načo sú / mäkké vláčne vlasy / vo vetre // Krídla / vedeli... // So sebou zobrali / len sen“ (s. 91). Téma starnutia a smrti je v súčasnosti pomerne hojne zastúpená, či už je výsledok dobrý (Pavel Vilikovský, Ivan Štrpka, Jana Bodnárová) alebo horší (Etela Farkašová). Bátorová však k tejto téme nijak produktívne umelecky neprispieva, práve naopak, svojimi naivnými, nechcene smiešnymi básňami bez nadhľadu a akokoľvek invenčnej obraznosti ju akurát zhadzuje. Tento obraz len zhoršuje skutočnosť, že v knihe sa nachádzajú pravopisné a gramatické chyby - „nechať rásť zdochliny / zmyje“ (s. 61) či „Medlia si ruky“ (s. 57).
V neposlednom rade kniha obsahuje básne kriticky namierené proti súčasnej spoločnosti a, pomerne špecificky, kultúre. Tieto texty predstavujú dosť veľký skok od sentimentálneho pseudo-hĺbania nad životom a smrťou, zato aspoň na chvíľu vytrhnú čitateľa z letargie. To asi nebude úplne autorský zámer, keďže z textov kypí žlč, oheň a síra, nech už sú autorkine dôvody akékoľvek. Emblematická v tomto zmysle je báseň Koľko čistých listov, ktorá pripomína skôr záchvat zúrivosti ako báseň „občiansko-spoločenskú s motívmi sociálnymi a etickými,“ ako hlása popis ku knihe na webe, najmä jej záver: „Falošní hráči / falošné hry / v kultúre / za daňové poplatky / do zahraničia / nechutné zmätky / bez zmyslu / NIČ / vysielajú // Spojenia ničia / Ruptúry tvoria / Kultúra / Nereprezentatívna / NIČIA“ (s. 58). Vzhľadom na pokusy o rým a rytmus možno predsa len ide o nepochopený pokus o angažovaný hip-hopový diss. Táto časť zbierky je o to pozoruhodnejšia, že obsahuje podobné žlčovité texty a hneď za nimi srdcerrvúci apel na ľudskosť tematizáciou smrti novinára Jana Kuciaka a Martiny Kušnírovej. Bodku za touto turbulentnou časťou tvoria básne romanticky opisujúce Paríž ako mesto poézie, viech a symbol Európy, jedna z nich zakončená kryptickými veršami: „Víťazný oblúk / Európy / Zatiaľ stojí...“ (s. 69).
Každý básnik má právo písať, ako chce, nech už to bude hocijako nemoderne, anachronicky a vyčerpane, ako je to v prípade Bátorovej poézie. Zámerne sa vyhýbam slovu tradične, keďže autorka prekračuje pomyselnú hranicu estetického a hodnotového tradicionalizmu a približuje sa skôr k vyššie spomenutému naivnému, insitnému umeniu. Akýmsi zvráteným spôsobom však dáva Bátorovej písanie zmysel: ak témou zbierky je sentimentálna nostalgia za „starými dobrými časmi“ a averzia voči všetkému dnešnému, jej štýl písania ho len vhodne dopĺňa.
Viliam Nádaskay
