Recenzia
Peter Mráz
13.04.2010

Nesamozrejmá poézia - Jaroslav Šrank

Jaroslav Šrank: Nesamozrejmá poézia, Bratislava, Literárne informačné centrum 2009

  Literárna veda je diskusiou, ktorej kontúry vytvára skúsenosť s permanentným ozrejmovaním si zmyslu čítaného textu. Jaroslav Šrank zjavne vychádzal pri písaní svojej knihy s povedomia neostrosti hraníc medzi interpretáciou a nadinterpretáciou. Nesnaží sa o vyslovenie trvalých „právd“ o ním recipovaných básňach, samozrejmosť jeho videnia je v semiotickom uchopení procesov generovania ich zmyslu. Pýta sa na naoko banálne skutočnosti, napr. na funkciu typografickej úpravy vydania básnickej zbierky, aby ukázal, že aj veci zdanlivo nedôležité sú znakom, ktorý konštruuje naše vnímanie skutočnosti. Vyberá si texty, ktoré ho zaujali svojou kvalitou. Mnohé z nich sú označované za experimentátorské. Sú to texty, ktoré sa pýtajú, spochybňujú, kladú prekážky recepcii, nedajú svojmu čitateľovi oddýchnuť, kým sa nepokúsi preniknúť k ich zmyslu. Šrank je semiotickým čitateľom. Svoju knihu vyskladal z troch častí: v prvej kapitole sa z intertextuálneho hľadiska zaoberá frazeologicky motivovanou obraznosťou v poézii Štefana Moravčíka z 80. rokov 20. storočia, v druhej skúma sebareferenčnosť a intertextovosť básní Petra Maczovszkého z debutovej zbierky Strach z utópie (1994), v tretej sa zaoberá otázkou literárneho pseudonymu, presnejšie jeho „ženského“ variantu ústiaceho do rodovej mystifikácie. Vychádzajúc z tvrdenia, že hoci aj jedna báseň dokáže zastúpiť kontext, z ktorého vzišla, sa Šrank v svojej knihe pokúša o kritické prečítanie deviatich básní. Tento priestor mu stačí na to, aby poukázal na dominantné postavenie privlastnených frazém v intertextuálnej dimenzii Moravčíkovej poézie, ktorej tradičný panerotizmus, vitalizmus a kreacionizmus sa ich využívaním dopĺňa o brikolérsku snahu autora zviditeľniť ním videnú skutočnosť rekontextualizáciou sveta svojej tvorby. Jaroslav Šrank je inšpirovaný francúzskym (post)štrukturalizmom. Maczovszkého minimalistické a konceptualistické postupy  pri komponovaní výpovedí v textoch jeho jednotlivých básní preto nazerá nielen v ich textovom (v zmysle zapísaného) priestore, ale aj v ich kontextovom (z mysle písanie vytvárajúcom) kontexte. Svoje interpretácie rozširuje o poznatky kulturológie, antropológie, sociológie, filozofie, lingvistiky. Ich prostredníctvom skúma nielen text básne, ale aj jej recepčné bytie, príčiny interpretačných posunov výpovedí, ktoré prinášajú. Každý motív, ktorý Šrank interpretuje, je preň znakom, vypovedajúcim o istom videní sveta. Toto videnie môže byť aj videním genderovým. Šrank sa rodovému nazeraniu na text pri interpretácii básní Petry Malúchovej a Anny Sneginy nebráni. Vníma ho ako možnosť, nenamieta voči jeho existencii, ale namieta voči jeho interpretačnej absurdizácii. Poézia Malúchovej a Sneginy je mu hodnotnou pre svoju travestívnu a pastišovú funkciu. Postmoderné mystifikácie, ktorých svedkami sa stal pri jej čítaní sú katalyzátorom našich stereotypov. Šrank vybadal, že ich recepcia pomáha neustrnúť v iluzórnej samozrejmosti podsúvaných právd dneška. Ním zvolené básne predstavujú nesamozrejmú poéziu. Recepčne náročnú. Kľúč k ich možnému vnímaniu nám Šrank nepodáva prostredníctvom záplavy termínov, teórií a filozofém. Jeho prístup je erudovaný, o náročných otázkach uvažuje prístupným jazykom.       

Peter Mráz