Vyhľadávanie
Keďže k práci Henriety Moravčíkovej a Patrika Garaja prechovávam úprimný rešpekt a ich výstupy sú vždy v súlade s prísnymi pravidlami vedy a žurnalistiky, siahala som po útlej knižočke Neslušne nadšená s cheesy obálkou s ľahkými rozpakmi. Ukázalo sa však, že zbytočne a že možno ide o perspektívne niche odvetvie na našom knižnom trhu. Hráme sa, že sme holywoodske superstar a novinári minimálne z New York Times? Vôbec nie! Ak odpustíte malému vydavateľstvu trochu nevydarenú grafickú úpravu a prehryziete sa čudne pôsobiacim fontom s obskúrnymi kučierkami a user un-friendly kerningom i riadkovaním, dostanete sa k naozaj pútavým odpovediam a dobrým otázkam, ktoré zabŕdnu aj pod povrch lifestylového žánru. Je to ako čítať dobrý rozhovor v novinách, ale namiesto jednej kávy budete potrebovať aspoň päť. Dramaturgia cyklu Modré kreslo naznačuje, že by malo ísť o zaujímavé osobnosti kultúry, s ktorými sa dá výborne, na úrovni a pohodlne konverzovať v metaforickom kresle. Sú to určite zmysluplné stretnutia, preto verím, že edícia pretrvá a bude sa len zlepšovať.
Po Jozefovi Luptákovi ako druhá z edície rozpráva historička a kritička architektúry Henrieta Moravčíková novinárovi Patrikovi Garajovi o svojej profesijnej ceste, spoločenských presahoch architektonickej tvorby, o aktívnom prístupe k ochrane významných diel modernej architektúry, o vzdelávaní mladých profesionálov i práci na medzinárodne oceňovaných publikáciách. To je všetko v poriadku a aj keď prácu pani profesorky poznáte, pri čítaní sa nemusíte nudiť. Problém nastáva pri stránkach venovaných „vyplakávaniu“ nad žalostným stavom periférnej slovenskej teórie architektúry. Pritom na strane 20 vecne vysvetľuje problematiku lokálnosti a malosti architektonického výskumu na Slovensku. Presne takýmto spôsobom sa dajú analyzovať fakty bez nutnosti niekoho subjektívne adorovať a iného naopak ponižovať. Potom sa z môjho pohľadu prúd myšlienok mierne „zvrtne“. Dalo by sa parafrázovať Moravčíkovú, že kto sa nevyjadrí o absencii kritiky na Slovensku, akoby ani nebol správny akademik. Neexistuje tu ani teória umenia, trh s umením a o kultúrnosti národa si tiež myslíme svoje. Takéto subjektívne zveličené súdy podľa mňa obstoja v kuloároch, kde si na nich všetci od fachu veselo „fičíme“, ale stretnúť sa s nimi v serióznom formáte s uvedeným ISBN považujem za nešťastný a hlavne zbytočný odkaz širokej verejnosti. Možno som to iba nepochopila.
Preč sú aj búrlivé deväťdesiate roky, keď bol internet v plienkach a kvalitný architektonický časopis uživila reklama na pár kachličiek. Rastúca inflácia neúprosne selektuje, kto sa ešte odhodlá na „lukratívnu“ dráhu teoretika v slovenskej kultúre. Ale nie je vyplakávanie strata času? Každý žijeme vo svojom dejinnom kontexte a porovnávanie neporovnateľného môže viesť k zbytočným depresiám. Už len to, že sa podarilo publikovať takúto knihu a že sa vôbec mal kto pýtať, je dôkazom, že to s nami nebude také zlé. Význam slova „kritický“ nevnímam ako ten, ktorý vynáša negatívne súdy alebo prináša opozitné názory. Vnímam ho ako pohľad, ktorý triezvo uvažuje (pozri KSSJ), prináša rozhodujúce a vážne pohľady. Myslím si, že relevantné a kritické názory na umenie a architektúru dokážu občas zaznieť aj v rámci pôsobiska Patrika Garaja, Denníka N.
A myslím si, že aj celý edičný plán vydavateľstva Monokel prispieva kvalitnými výstupmi k spoločenskému a kultúrnemu diskurzu. Našťastie, stále funguje aj celý rad neopozeraných teoretikov a teoretičiek pôsobiacich mimo SAV (alebo chodia po iných kuloároch). Už som dobrá kritička, keď v niektorých bodoch s Moravčíkovou nesúhlasím a nebojím sa to povedať nahlas? Niekedy možno zabúdame na to, že takzvaná umelecká kritika môže znamenať aj súhlas a nemusí to byť nutne zaliečanie sa sponzorom. Ale kto má jediný správny patent na spoločenskovedný výskum, nech hodí titulom!
Henrieta Moravčíková, Patrik Garaj: Neslušne nadšená
Bratislava: Monokel, 2022
