Vyhľadávanie
Stará známa pravda hovorí, že čas je jediná spravodlivá veličina pre všetkých na tomto svete, a to práve preto, že plynie rovnako pre starých ako pre mladých, pre bohatých a chudobných, slávnych či úplne obyčajných ľudí. Každému je vyčlenený určitý časový úsek, o ktorého konci nerozhoduje sám, ale je mu daný zhora. Čo sa však stane, keď sa ľudia odmietnu podrobiť tejto fyzikálnej veličine a začnú hľadať spôsob, akým by mohli získať moc aj nad ňou? Inými slovami: je možné oklamať smrť a stať sa nesmrteľným? Anglický filozof Stephen Cave sa vo svojej knihe Nesmrteľnosť s podtitulom Ako túžba po večnom živote poháňa civilizáciu (Vydavateľstvo Premedia, preklad Igor Otčenáš) intenzívne zaoberá typickou túžbou všetkých ľudí stať sa nesmrteľnými. No nielen to, vo svojej knihe ukazuje, ako sa zo smrti v kultúre západu stáva tabu a kam sme až schopní zájsť, aby sa nám stratila z očí.
Cave vychádza z premisy, že ľudská bytosť, na rozdiel od zvierat, si od istého veku začína svoju smrteľnosť intenzívne uvedomovať. Podľa neho je práve strach z pominuteľnosti a túžba po večnom živote hnacím motorom civilizácií, dôvodom ich rozkvetu a vyspelosti. Ľudstvo odpradávna usilovne pracuje na hlavolame, riešenie ktorého by ho vynieslo na piedestál, a namiesto viery v metafyzického boha by výhrou nad smrťou raz a navždy potvrdilo nadvládu rozumu. Ako nám vo svojej knihe pomocou mnohých príkladov Cave ukazuje, predstavy o nesmrteľnosti môžu mať veľa podôb, ktoré sa však koniec koncov od seba až tak radikálne nelíšia, a preto je podľa neho možné rozdeliť ich do štyroch naratívov. Prvým je podľa neho naratív „zostať nažive“, druhým je „naratív o vzkriesení“, tretím „naratív o duši“ a nakoniec štvrtým „naratív o posolstve“. Aby sa ľudstvo vyhlo smrti, snažilo sa ochrániť buď elixírmi, alebo vierou v to, že aj mŕtve ľudské telo bude raz opäť vzkriesené. Ak by sa už telu po smrti nepodarilo prinavrátiť jeho pôvodnú formu, čo je vysoko pravdepodobné, je tu ešte stále metafyzická viera v to, že každá bytosť má nesmrteľnú dušu. Nuž a pre tých, ktorým by sa tieto naratívy zdali nedôveryhodné, je tu ešte posledná možnosť – naratív o posolstve – či už ide o posolstvo v zmysle genetickej informácie (odovzdávajú ju rodičia svojim deťom vo forme DNA), alebo o akýsi hrdinský čin, ktorý si ľudstvo bude pamätať celé stáročia. Podstatné je, že niečo z nás prežije, zostane tu, aj keď my sami budeme už dávno preč. Inými slovami – spraví nás to nesmrteľnými. Cave jednotlivé naratívy dokladá rôznymi príbehmi. Jedným z nich je napríklad príbeh o Alexandrovi Veľkom, ďalej sa dozvieme, ako vnímali smrť staročínsky cisár, egyptskí vládcovia či svätý Pavol.
Cavova Nesmrteľnosť je napísaná pútavo, ponúka mnoho zaujímavých príkladov z histórie, ktorými sa autor snaží svoje tvrdenia podložiť. Avšak jeho závery o vnímaní nesmrteľnosti jednotlivými kultúrami nie sú dostatočné. Kniha preto balansuje na hranici medzi vedeckou štúdiou a fikciou. Cavova argumentácia nestačí na to, aby čitateľa presvedčila, a kvôli chýbajúcemu podrobne vypracovanému bibliografickému aparátu neobstojí ani ako filozofický sumár rôznych kultúrne podmienených pohľadov na nesmrteľnosť.
