Vyhľadávanie
Právnik a politik Ivan Šimko (verejnosti známy ako bývalý a dnes aj súčasný poslanec strany KDH, medzičasom strany SDKÚ-DS a v rokoch 2001 – 2002 ako minister vnútra) vydal knižne svoje zápisky z obdobia druhej polovice deväťdesiatych rokov, kedy Vladimír Mečiar zažíval svoj politický vrchol. Kniha nie je jeho prvým autorským počinom, v roku 2010 publikoval rozsiahlejší text s názvom Medzi anarchiou a tyraniou. Zámerne nepíšem o spisovateľských atribútoch, lebo tie u Ivana Šimka, žiaľ, absentujú.
Na obálke knihy je umiestnený červený kruh symbolizujúci nos klauna (súvis s výrokom V. Palka a jeho názorom o odchode z KDH a príchode do „pseudostrany“ bez histórie a voličskej základne) a pôsobivý obraz lúčiaceho sa Mečiara so zdvihnutou pravicou, ktorý sa stal medzičasom kultový. Na zadnej strane si zasa môžeme prečítať, že kniha je „skutočný politický triler. Toto nie je fikcia. Viacnásobný minister Ivan Šimko prináša pohľad do zákulisia strhujúceho boja proti mečiarizmu“. Vhodne prevedený vizuál čitateľa nabáda k tomu, aby uveril, že táto viac než tristostranová kniha bude skutočne strhujúcim čítaním o politickom boji pre záchranu (nielen) demokracie. Rozprávačský (ne)talent autora však všetky čitateľské nádeje pochováva už v druhej časti úvodného predslovu. Pokiaľ by sa kniha niesla v údernej tónine, ktorou Šimko svoje rozprávanie začal, mohla ašpirovať na pomerne širokú čitateľskú základňu. Iná vec je, že autor zhrnul obsah celej knihy do piatich strán predslovu a ak by ďalej nepokračoval, vedeli by sme všetko podstatné. Nato je však potrebné prelúskať sa celou knihou. Vítaným pozitívom je, že autor na koniec knihy zaradil abecedný zoznam mien politikov, ktorí akýmkoľvek spôsobom zasiahli do vtedajšieho diania. V prílohe je pripojená aj Dohoda o volebnej koalícii či odkazy a poznámky vyplývajúce z textu (zmluvy, názvy dokumentov a kníh, poznámkový aparát). V samotnom texte je umiestnených niekoľko dobových fotografií z archívu autora, mapujúcich politické nálady v krajine.
Kniha je rozprávaním o vzniku nového politického hnutia – Slovenskej demokratickej a kresťanskej únie, ktorá mala pôvodne združovať päť politických strán do jednej koalície schopnej konkurovať dominantnej strane HZDS. To, čo titul knihy sľubuje, sa nie úplne napĺňa. „Dramatický príbeh porážky mečiarizmu“ predstavuje okolnosti vzniku koalície a opisuje konflikty, ktoré sa diali najmä vo vnútri strany KDH, ktorej podpredsedom bol aj sám autor. Mečiar sa v texte vyskytuje pomerne sporadicky a aj to väčšinou iba v úvahách, akoby podľa autora ešte mohol zmanipulovať spravodlivosť či poškodiť krajinu a jej obyvateľov. Dej sa sústreďuje prevažne na roky 1997 – 1998, teda na dôležitý volebný rok a následný definitívny koniec Mečiarovej vlády. Tomu však predchádzajú informácie o cestách krížom-krážom po Slovensku kvôli politickej kampani, čo sa miestami mení na etymologický zoznam miest a obcí s časovým harmonogramom nočných príchodov do postele. Jedným z ďalších rušivých momentov je aj nejednotná línia rozprávania. Autor veľmi často odbočuje do budúcnosti (do času po vzniku novej vlády) a text narúša útržkovitými informáciami o svojom osude v novej politickej strane SDKÚ-DS či o dopadoch na materské politické strany. Ak by tieto informácie zakomponoval do textu logickejšie, nemusel sa neustále pasovať s formulkou „ale to už nie je náš príbeh“. Takisto sa zamýšľam nad tým, či je šťastným riešením nazývať jadro strany KDH džihádom.
Šimko sa už v úvode čitateľom ospravedlňuje za to, že jeho pohľad na situáciu je subjektívny, ale zároveň sa pasuje do úlohy „poctivého kronikára“. Subjektívnosť je, samozrejme, logická a vzhľadom na autorovu politickú príslušnosť asi žiaden čitateľ neočakáva neutrálny politický výklad dejín. Viac však prekáža postupom času priam dráždivé adorovanie strany KDH (a obzvlášť jeho bývalého predsedu Jána Čarnogurského). Ako príklad uvediem citát: „Aj tak spočívala hlavná ťarcha celej akcie na štruktúrach KDH – najsilnejšej, v regiónoch Slovenska najrozšírenejšej, a pokiaľ ide o ochotu pracovať zadarmo, najzodpovednejšej opozičnej politickej strany“ (s. 31). Autor sa zmieňuje o tom, že práca politika je „drobná“ v tom zmysle, že pre bežného človeka, ktorý nemá dosah na vnútorné štruktúry jednotlivých strán, je neviditeľná. A sám toľkokrát zdôrazňuje nezáživnosť a nudu na straníckych, klubových, okresných a mnohých iných zasadnutiach, že tento pocit spoľahlivo prenáša na celý text a zároveň aj na čitateľa. Napriek tomu, že text prešiel redakčnou a jazykovou úpravou, stále je v ňom dostatok rušivých elementov v podobe opakujúcich sa slov, chýbajúcej interpunkcie či zlej štylistiky. Spolu s monotónnym komentovaním udalostí plným odbočiek to len uberá na konečnom efekte. Autorov počiatočný zámer vôbec nebol zlý – naše pomerne mladé politické dejiny sú vzhľadom na ich vývoj nepochybne zaujímavé a mohli by také byť aj pre mladšie čitateľské ročníky. K tomu by sme však potrebovali skutočných rozprávačov a tí (ešte) nie sú ochotní ťahať sa za prsty s politikou. Zatiaľ si budeme musieť vystačiť so svedectvami tých, ktorí pútavo rozprávajú v parlamente, nie v knihách.
