Vyhľadávanie
Viac ako šesť dobrých básní…
Carol Ann Duffyová: Nesvätá žena
Bratislava: Literárna nadácia STUDŇA, 2006
Preložil Ján Gavura
Básnickú tvorbu anglickej autorky so škótskym pôvodom približuje slovenskému čitateľovi reprezentatívny výber v preklade Jána Gavuru i s jeho doslovom. Hoci nie všetky texty považujem za presvedčivé, nepochybujem o tom, že jej „šesť básní sa zapísalo do kolektívnej pamäti“ (odkazujúc na slová P. Forbesa z obalu knihy). Duffyová často už prvoplánovo zaujme motívmi i lexikálnymi prostriedkami pôsobiacimi predovšetkým v kontexte ženskej poézie vskutku netradične. Mám na mysli najmä frekventované erotické motívy (aj v básňach, v ktorých stvárňuje vzťah ženy k identickému pohlaviu) a subštandardné lexikálne prostriedky, najmä vulgarizmy, t. j. jazykovú a motivickú expresivitu básní. Nonkonformnosť Duffyovej písania súvisí s otvorenosťou lyrického subjektu, ktorý si nedáva servítku pred ústa. V jej poézii sa okrem ženského subjektu objavuje dieťa i muž, poetka takisto využíva rôzne priestorové a temporálne motívy. Priamosť lyrického subjektu (báseň Ústa plné mydla) odkrýva problém jazyka, respektíve, transponovania reči do básne, širšie otázku hovorenia a myslenia, pokrytectva a úprimnosti či všeobecne známeho vzťahu medzi formou a obsahom. Tematizovanie ženského tela a ženskej skúsenosti nie je v básňach Duffyovej transparentné – „ženskosť“ sa prezentuje skôr prostredníctvom farieb (prevláda červená, biela a purpurová): „Láska / je nenávisť za bielym závojom; červený balón, čo praskne / priamo do tváre.“ (s. 45) a odkazov na arachnológiu (poukazujúcu na súvislosti medzi písaním a elementárnymi ženskými činnosťami, ako sú tkanie, šitie či umývanie; motív siete a podobne). Vzťah muža a ženy je síce často zasiahnutý chladom, odcudzenie medzi partnermi vzniká aj ako dôsledok agresivity alebo hrubosti muža, zlý chlapec povie dievčaťu v básni Na hodine pani Tilscherovej ako sa narodila, no ani pani Barrová, pani Huntová, pani Emeryová nie sú kladnými vzormi... Duffyová vyjadruje intímnu, ženskú skúsenosť, jednoznačne však neprotestuje voči mužskému svetu, skôr revoltuje voči svojmu konzervatívnemu, falošnému, neslobodnému či násilnému okoliu. Potenciálny problém hodnoty niektorých básní Duffyovej nesúvisí s ich „ženskosťou“ – viaceré básne, v ktorých sa objavuje mužský subjekt, sú na pomyselnej hranici melodrámy a naopak. Presvedčivejšie sú tie básne, v ktorých poetka tematizuje telesnosť, či už z nej vyplýva negatívny (povedzme jedna z najdrsnejších Duffyovej básní Ty Jane), alebo pozitívny zážitok (pars pro toto pôsobivá báseň Kým naša tvár). Naopak, v básňach o prvej láske, hĺbke citu či mileneckom intenzívnom vzťahu skĺzava do banality a pátosu (básne Naspamäť, Prvá láska, Pozostalá a iné). Motív lásky, spojený s motívmi sna, listu, spomienky, smútku, clivoty atď., nielenže nadobúda minulostný, ale často azda práve preto aj melodramatický rozmer. Prelínanie prítomného a minulého času možno interpretovať i ako spájanie epických a lyrických postupov, podobne Duffyovej verš pripomína prozaickú vetu. Frekventovaný v Duffyovej poézii je veršový presah, ale poetka tiež v jednom verši využíva viaceré vety. O láske sa v niektorých básňach rozpráva, akoby autorka tvorila epický príbeh, s ľútostivým odstupom, ale bez jeho prítomnostného prežívania.
Motív jazyka je v tvorbe Duffyovej dôležitý predovšetkým vzhľadom na zdôrazňovanú znakovosť básní, prostredníctvom ktorej sa úprimná výpoveď/spoveď subjektu sémanticky posúva. Popularita Duffyovej básní vyplýva azda z naznačeného spojenia autenticity, úprimnosti a fiktívnosti, rafinovanosti výpovede.
Marta Součková
