Netradičná literárna história francúzskeho 19. storočia

Vydanie pôvodných slovenských dejín niekto­rej inonárodnej literatúry je vždy významnou udalosťou nielen pre príslušný odbor bádania a výuky, ale aj pre širokú verejnosť, ktorá má možnosť v rodnom jazyku sa z prvej ruky oboznámiť s dejinami zahraničnej literatú­ry. V tomto prípade nejde o celkové dejiny francúzskej literatúry od počiatku do našich čias, ale „len“ o inak atraktívne jedno storo­čie – storočie devätnáste. Autorom týchto dejín francúzskej literatúry 19. storočia, na­zvaných Od sentimentalizmu k symbolizmu, je dlhoročný profesor francúzskej literatúry 19. a 20. storočia na FFUK v Bratislave Štefan Povchanič, ktorý okrem bratislavskej univer­zity pôsobil aj na univerzitách v Štrasburgu a Paríži a za svoju vedeckú prácu bol ocenený francúzskym Rádom za zásluhy ako rytier a od roku 2014 dôstojník tohto Rádu.

So zreteľom na vývin slovenského bádania francúzskej literatúry si teraz dovolím men­ší osobný exkurz. Keď som v prvej polovici 80-tych rokov študoval na FFUK v Bratisla­ve slovenčinu a francúzštinu, predpísanou študijnou literatúrou pri predmete Dejiny francúzskej literatúry 19. storočia boli okrem francúzskych prednášok vtedy docenta Šte­fana Povchaniča najmä 3-zväzkové Dějiny francouzské literatury 19. a 20. století, ktoré napísal kolektív českých a slovenských au­torov pod vedením vtedajšieho pražského profesora Jana O. Fischera. Týmto dejinám sa s odstupom času priznávala materiálo­vá dotovanosť, boli však podrobené kritike pre prvky ideologickej povahy, poplatné mar­xistickej teórii, ktoré vnášali do hodnotenia jednotlivých literárnych smerov či konkrét­nych autorov. V týchto dejinách mal niekoľko statí aj profesor Povchanič a treba povedať, že patrili k tomu najlepšiemu, čo sa v učebnici vyskytovalo. Ďalším medzníkom vo vývine slovenského mapovania francúzskej literatú­ry bolo, už po páde komunistického režimu, vydanie prvých samostatných slovenských Dejín francúzskej literatúry v roku 1995 – medzi autorov patril aj profesor Povchanič. Ten vydal, už samostatne, v roku 1996 súbor statí Literárne grafikony a napokon v roku 2011 knihu Dynamika literárnych systémov, ktoré sa stali prípravnými prácami práve pre terajšie poznávanie francúzskeho lite­rárneho 19. storočia.

Ak marxistická teória literatúry hovorila o podmienenosti nadstavby (aj kultúry) zá­kladňou (súborom výrobných vzťahov), bolo zrejmé, že priame odvodzovanie literárnych faktov z výrobnej či spoločensko-historickej sféry nezodpovedá pravde. Profesor Povcha­nič, ktorý vo svojej knihe sleduje i základné medzníky francúzskej histórie (Prvé cisár­stvo, Reštaurácia Bourbonovcov, Júlová mo­narchia, Revolúcia 1848, Druhé cisárstvo atď.), kladie medzi historické udalosti a li­teratúru dôležitú prevodovú páku, ktorou sú literárne systémy. Ich život plynie relatívne samostatne a pri ich opise používa autor todo­rovovské pojmy „dňa a noci“ či „rastliny“, teda či ide o zmenu revolučnú alebo evolučnú. Ako píše autor v jednom zo svojich rezumujúcich blokov, sprevádzajúcich v knihe vždy kon­krétne literárne obdobie, „literárny systém je živý organizmus“ a „dynamika literárneho vývinu spočíva v substitúcii, v nahrádzaní jedného literárneho systému druhým, iným“ (s. 11).

Štefan Povchanič si literárnu látku v 19. storočí rozdelil do šiestich častí: 1. Od rozumu k citu; 2. „Romantická bitka“ ; 3. Tvorivý virvar Júlovej monarchie; 4. Epocha pozitivizmu a vedy; 5. Od „prekliatych“ básni­kov k dekadencii; a 6. K prameňom symboliz­mu. Všetky tieto kapitoly sú poňaté dynamic­ky, nie staticky, ako súbor vyčerpávajúcich portrétov či medailónov jednotlivých autorov s ich biografiou a oklasifikovaním ich literár­neho diela. Napríklad, keď chce autor podať obraz sentimentalizmu ako prípravy na ro­mantizmus, musí hľadať pôdu pre svoje úvahy nie na ploche striktne vymedzeného 19. sto­ročia, ale zostúpiť až do storočia osemnáste­ho, napr. k Rousseauovi, ba pri hlbšom skú­maní až do storočia sedemnásteho, v ktorom vznikol literárno-kultúrny jav nazvaný kla­sicizmus. O ňom autor v závere svojej práce hovorí, že „pri spätnom pohľade na vývinové tendencie francúzskej literatúry v invenčne bohatom 19. storočí si nemôžeme neuvedomiť priam urputnú zakorenenosť klasicistickej estetiky vo francúzskom literárnom priesto­re“ (s. 220). Bolo autorovou ambíciou pozrieť sa na 19. storočie z pomyselnej slavkovskej „napoleonskej“ vyvýšeniny a sledovať pohyb väčších celkov, literárnych skupín, smerov či škôl, „vytvárajúcich zreteľné posuny na mape literárnej histórie“. V Povchaničovej práci teda nenájdeme ani vyčerpávajúce biografic­ké údaje o autoroch, ani všetky ich diela – ale zato uvidíme pohyb veľkých a dynamických celkov, zvaných literárne systémy, ktoré sa svária, hľadajú cesty rozvoja, umierajú, aby uvoľnili priestor novým. Tento obraz nie je suchý: autor v primeranej miere venuje pozornosť aj jednotlivým textom, z ktorých cituje (spravidla vo francúzštine i v sloven­skom preklade, ktorý tu a tam pripravil aj on sám) a ilustruje nimi svoj výklad. Tiež uvádza vyjadrenia iných francúzskych literárnych historikov, pokiaľ sú zaujímavé a majú čo po­vedať k danej téme. Občas pridá i čerešničku na torte – málo známy fakt zo života známeho spisovateľa, čím sa výklad stáva živším.

Netradičný výklad francúzskych literár­nych dejín bude iste vítaným obohatením pre všetkých záujemcov o francúzsku kul­túru.