Netuší, nechápe, nevie, no robí

Erik Šimšík: Veľká budúcnosť

Bratislava: OZ BRAK, 2019

 

Existujú knihy, pri ktorých začnem celkovo pochybovať o zmysle literatúry, knižného trhu, o literárnom živote, o vlastnej práci, o písanom slove všeobecne. Spravidla knihy natoľko zbytočné a nezaujímavé, že si v konečnom dôsledku akosi nie som istý, či geniálny autor vykonštruoval zážitok pre čitateľa náročky, alebo skrátka, a to je z mojich skúseností pravdepodobnejšia možnosť, ani nevie, čo robí.

Nejako takto možno opísať jediné pocity, ktoré dokáže druhá prozaická kniha Erika Šimšíka Veľká budúcnosť navodiť, a to pomerne rýchlo a nemenne. Po zadefinovanie žánru a zámeru Šimšíkovej knihy nemusíme ani chodiť ďaleko, dozvieme sa to hneď na začiatku textu: „Je to román / Je to sci-fi thriller / Je to dráma / Je to príbeh o láske / Miestami absurdný román / Je to erotický román / Je to intertextuálny román / Je to dobrodružný román / Je to oslava popkultúry / Aj klasikov / Je to utópia aj antiutópia, záleží, na ktorej strane múru stojíš“. Na plnohodnotný zážitok z čítania by stačilo prečítať tento subtílny úvod, no nepredbiehajme.

Autor v príbehu spisovateľa Vlada žijúceho v Bratislave v roku 2040 sľubuje románovú skrumáž žánrov – sľub dodrží, a to dokonca tak dôsledne, že v texte sú zreteľné švy, oddeľujúce jednotlivé žánrové ponášky. Autor podľa tohto kľúča rozohrá príbeh do všetkých možných strán, nijaký aspekt však nerozvinie do väčšej hĺbky, ani ich logicky neprepojí – či už ide o vzťahovú linku, svet budúcnosti medzi dystopiou, utópiou a post-apokalypsou a ich každodennosť, otázku spisovateľstva a života kultúrnej elity, príbeh spisovateľa-vraha a jeho obetí, dobrodružné a cestovateľské reminiscencie z mladosti hlavnej postavy, jej sexuálne eskapády, problematiku morálky a etiky robotov, technokratické odbočky. Ostávajú skôr v rovine modalít podľa stereotypných žánrových predstáv. Novela sa pohybuje konzistentne jedine v rámcoch dystopie – doslova rámcoch, lebo pre príbeh je ako prostredie a spoločenské nastavenie relevantná len na začiatku a v závere. Jediná hmatateľná umelecká hodnota knihy spočíva v naznačenej nejednoznačnosti: utópia a dystopia sú relatívne pojmy, ktorých použitie záleží na perspektíve. Ak je servírovanie mnohonásobne predžutého oslava klasikov, môžeme začať krájať tortu.

Šimšíkov dystopický svet múrom obohnanej Bratislavy, jedným z pätnástich miest na svete, stojí na bližšie nešpecifikovanej klimatickej katastrofe a následným úpadkom spoločnosti, ktorých pozadie autor len stroho vysvetlí v úvode, z neznámeho dôvodu v poznámkach pod čiarou. V texte je neustále prítomný rozpor, nejednoznačnosť sveta pred a za múrom – autor nastoľuje otázky, ktorý z nich je autentický. Otázku autenticity možno rozšíriť na kompozičný plán diela. Šimšíkova manipulácia so žánrami ich v zásade ironizuje ako prostriedok na vyjadrenie vzťahu literárneho diela, jeho existencie a formy k autentickej realite. Problém je v tom, že hoci má kniha stoosemdesiatšesť strán, útlou ju nerobí len jej fyzický, ale aj obsahový rozmer. Korunu vyjadreniu nedôležitosti a nedôveryhodnosti príbehu, ktorý rozpráva spisovateľ ako pán textu, nasadzuje posledná veta knihy: „Tak zmizol Vlado v lese, ktovie, čo s ním potom bolo.“ (s. 186)

Všetko povedané by nemuselo byť natoľko dôležité, napokon Šimšíkova kniha sa môže, ako sa radostne vraví, vzpierať žánrovému zaradeniu. Čo však robí Veľkú budúcnosť zúfalo nezaujímavou, je neschopnosť povedať čokoľvek závažnejšie ako banálny príbeh, zložený z bezuzdného, nelogického reťazenia epizódok. Ďalšou bizarnosťou knihy je úplné upustenie od niečoho, čo by sme inak mohli relativisticky nazvať plastickým vykresľovaním vnútorného sveta postáv, ich motivácií, pocitov či charakterov. A to aj napriek tomu, že sa Šimšíkove postavy pohybujú prakticky iba v súradniciach nepriamej reči – myslí si, cíti, má pocit, tuší, vie: „Vlado nechápe, ako sa tam herec dostal. Cíti sa zúfalo, odovzdane, má pocit, že sa deje príliš veľa vecí naraz, všetko sa naňho valí, rozchody, mŕtvoly.“ (s. 106) Plocho formulované myšlienkové pochody dopĺňa ostatný jazyk knihy – približne od tridsiatej strany len napreduje príbeh, priamočiare prerozprávanie, čo postavy robia, kam idú, čo sa im deje. O spôsobe vedenia príbehu možno povedať, že je na jednej strane expresívny a zachádza až do krajnosti, ale na druhej strane vykalkulovaný a v zásade precízne strojený. Vo svete Šimšíkovho písania je to relevantný príznak – nezaujímať sa o svet a ľudí, ale o tvorbu (literatúry). Odtiaľ zrejme pramení zaujatie odcudzením, čo je napokon jedna z mála identifikovateľných tém autorovej tvorby ako celku.

Knihy ako Veľká budúcnosť sú pre čitateľa skutočnou záhadou – ak by aj všetka štylizovanosť, schválnosť a irónia bola skutočná, cielená a vydarená, nevedno, prečo by mala byť aj hodná čítania. Šimšík sa zabavil, požánroval si, vydal knižku, zmiatol kritikov a vypiekol s nimi, dokonca s literatúrou ako takou. Azda autor testuje jej hranice tým, že sa k nim ani len nepriblíži.