Vyhľadávanie
Viktor E. Frankl
Neuvedomený Boh (Psychoterapia a náboženstvo)
Bratislava, Lúč 2005
Preklad Milan Krankus
Rozsahom neveľká kniha Neuvedomený Boh je kľúčovým dielom známeho rakúskeho neurológa a psychiatra Viktora Emila Frankla (1905 – 1997), profesora na univerzite vo Viedni a viacerých univerzitách v USA. Frankl založil tzv. tretí viedenský smer psychoterapie (po Freudovej psychoanalýze a Adlerovej individuálnej psychoterapii). Teoretické základy svojej koncepcie v tomto knižnom diele vyjadruje pojmom existenciálnej analýzy, dnes častejšie definovanej ako logoteória. Z toho odvodená terapeutická prax sa nazýva logoterapia. Podstatou Franklovej teórie aj praxe je orientácia človeka na hľadanie životného zmyslu. Viera v zmysel a náboženská viera sú preňho synonymá. Za zmienku v tejto súvislosti stojí, že s touto teóriou Frankl vystúpil prvý raz krátko po osobnom bolestnom prežití holokaustu.
Keď vysvetľuje hĺbku duchovného nevedomia, vychádza z presvedčenia, že nielen etické a erotické, nielen svedomie a láska sú zakorenené v jeho emocionálnej, intuitívnej časti, ale aj estetická senzibilita. Z toho vyplýva, že príliš silné vedomie môže prekážať tvorivosti plynúcej z nevedomia. Priveľká sebareflexia pri tvorbe takto môže viesť až k úplnému umeleckému zlyhaniu.
Hľadanie zmyslu je pre dnešnú spoločnosť veľmi dôležitá a náročná úloha, žijeme v čase, keď ľudským bytostiam nezriedka uniká nachádzanie zmyslu vlastnej existencie i situácií. Dá sa povedať, že žijeme v dobe pocitu nezmyselnosti. Zmysel však nemožno dať, treba ho nájsť. Navyše zmysel sa mení nielen zo dňa na deň, ale aj od človeka k človeku, teda aj ad situationem, aj ad personam. Frankl ale zdôrazňuje, že neexistuje taká životná situácia, ktorá by bola skutočne nezmyselná. Niekedy zmysel možno pochopiť iba z hľadiska vyššej dimenzie, ktorú však jednotlivec alebo ľudská bytosť ako taká nie sú schopné dosiahnuť. Na príkladoch z praxe toto svoje tvrdenie opreté o teoretické dôkazy výrečne ilustruje.
Rozličné náboženstvá autorovi pripomínajú rôzne jazyky. Pritom ani jeden z týchto jazykov nemôže byť nadradený iným. V každom jazyku môže človek dôjsť k jednej pravde, ale aj v každom môže blúdiť, mýliť sa, či dokonca klamať. Podobne prostredníctvom každého náboženstva možno dôjsť k Bohu. Podľa Frankla v tejto súvislosti nenastáva odklon od náboženstva ako takého, ale od konfesií, ktoré medzi sebou nezmyselne bojujú a vzájomne si preberajú veriacich, smerujeme preto skôr k osobnej religiozite. Pretože jestvuje nielen pudové, ale aj duchovné nevedomie, ktorého skúmaním dospejeme až k transcendencii svedomia, ako najhlbšieho bytia v zodpovednosti, v logoteórii možno hovoriť o tom, že mnoho ľudí, aj tých, ktorí sa označujú za neveriacich, majú v sebe ontologicky zakotvený mravný princíp, nevedome akceptujú Boha. Človek je ale natoľko slobodný, že jeho sloboda je slobodou až po odmietnutie, aj proti svojmu stvoriteľovi.
Frankl viackrát zdôrazňuje, že z hľadiska psychoterapeutickej a lekárskej praxe je dôležité, aby veriaci lekár-psychiater pristupoval ku každému svojmu klientovi rovnako a nijako mu nevnucoval svoje náboženské presvedčenie. Logoterapiu vymedzuje pritom voči psychoterapii ako jej doplnok, nie náhradu, a smerom ku kňazskej starostlivosti o dušu uvádza, že logoterapia ju pomáha liečiť, nie spasiť.
Autor sa slovenského vydania svojho fundamentálneho diela nedožil, jeho logoterapia má však aj na Slovensku mnohých pokračovateľov. To ostatne potvrdzuje aj v úvodnom slove profesor Kazimierz Popielski z lublinskej univerzity. Vzťah k Bohu ako imanentný, aj keď často skrytý postoj človeka k tomu, čo je transcendentné, je iste uvažovanie, ktoré si aj vďaka slovenskému prekladu knihy Neuvedomený Boh získa ešte ďalších zástancov. Keďže Frankl logoteóriu vymedzil ako k človeku tolerantný smer psychiatrie, jej filozofické základy zaujmú aj slobodu vyznávajúcich laikov
Michal Schuster
