Recenzia
Ľubica Psotová
24.05.2018

(Ne)uveriteľný príbeh

Václav Šuplata, autor literatúry pre deti a mládež, scenárista, textár i režisér, prichádza so svojou knižnou novinkou, tentoraz adresovanou dospelým čitateľom. V próze Najtajnejší agent autor neopúšťa svoj obľúbený svet fantázie a hier, tvorivú pôdu originálnych nápadov, no to, že má na zreteli vekovo staršieho čitateľa, mu umožňuje spracovať text v bohatších tematických možnostiach a odvážnejšie prelínať jednotlivé obrazy. Dej je od samotného začiatku podaný príťažlivým spôsobom. Starostlivo namiešané ingrediencie vnikajú do čitateľovej mysle sukcesívne, pričom každá jedna osloví, upúta. Vodopád jednotlivých línií spisovateľ spúšťa rafinovane a adresáta plynule vnáša do víru deja. Prípadný stereotyp v zázname scén dynamicky oživuje fantastickými, no uveriteľnými (logicky vysvetlenými) príhodami. Ponúka jemnú hru s priestorom a osudom postáv, pričom sa neraz snaží zmazať hranice medzi životom a smrťou. Príjemným oživením príbehu sú aj nápadité, hravé slovné formulácie, či vtipné konštatovania s premyslenou pointou. 

Knihu možno čítať ako príbeh rozprávača − profesora svetovej literatúry, ktorého zhoda okolností označila ako agenta, priviedla ho do Francúzska a vniesla mu do života niekoľko zvláštnych udalostí. Tie mu vďaka jeho všímavosti nedokážu uniknúť, ale skôr naopak, spôsobia ďalší rad nečakaných epizód a príhod. Takto vnímaný text poskytuje čitateľovi špecifický náhľad do každodenného života obyčajného človeka, ktorý aj napriek prvotnému dojmu jednotvárnosti svojich činností neprepadá rutine. Vďačne prijíma každý podnet okolia, a tak sa z agenta v úvodzovkách, vďaka vlastnej túžbe po dobrodružstve a nevinnej, až detskej naivnosti mení na agenta skutočného.

Knihu však možno čítať aj ako ukážkový postmodernistický text, ktorý zreteľne dokazuje, že i slovenské diela tohto stále aktuálneho umeleckého smeru sa majú kam posunúť. Príbeh prekračuje hranice súčasnej prózy, ale takým spôsobom, že autor z každého v tomto období obľúbeného tematického žánru naberá „plným priehrštím”. Kniha je pestrofarebnou zmesou fantastiky, detektívky i milostného príbehu, okorenená úvahami o živote, ktoré sa niekedy výraznejšie, niekedy iba zľahka dotýkajú každého čitateľa. Práve postava rozprávača − vzdelaného a rozhľadeného profesora svetovej literatúry − autorovi dokonale umožňuje vytvoriť elegantný prierez minulými umeleckými generáciami, nenápadne spomenúť najvýraznejšie obdobia, diela, ich atmosféru či prostredie, sprítomniť večne aktuálne témy. Samotná lokalizácia deja do francúzskeho mestečka pripomína čitateľovi silný prúd francúzskeho realizmu, ale i hravé experimenty či salón Gertrude Steinovej zo začiatku 20. storočia. Presvedčivé vykreslenie útulných kaviarní dôsledne ilustruje atmosféru bohémskeho, voľného spôsobu života, a zachytenie úzkych, tmavých priestorov v starých budovách, práve naopak, stiesnené prostredie Kafkových diel. Takýmto majstrovským spôsobom zhmotnil Šuplata snahy nejedného postmodernistického autora obsiahnuť vo svojom diele celý rad umeleckých a literárnovedných asociácií.

Napokon, slová, ktoré vkladá do úst jednej zo svojich postáv, priamo vypovedajú o výraznom znaku postmodernistickej tvorby − intertextualite: „Ktohovie, kto je skutočným autorom ktoréhokoľvek príbehu, i toho, ktorý sme sami napísali a sme presvedčení, že sme ho aj vymysleli“ (s. 137). Na iných miestach sa Šuplatovi výborne darí prostredníctvom rozprávača prihovoriť sa nielen čitateľovi, ale i literárnej kritike, napr.: „Keby som bol spisovateľ a napísal by som poviedku o tom, ako som sa sem dostal, každý kritik by mi povedal, že je to možno zaujímavé, možno vtipné, ale priveľmi vykonštruované. Raz darmo, len uveriteľné príbehy musí niekto vymyslieť, tie neuveriteľné sa musia naozaj stať“ (s. 11).

Už samotný fakt, že na dielo možno nazerať dvojakým spôsobom a v oboch prípadoch s plnohodnotným umeleckým zážitkom, svedčí o skutočnosti, že autor do svojej prózy funkčne vnáša viaceré postupy postmoderny. Robí tak však spôsobom, ktorý nevyvoláva dojem prvoplánovej tvorby diela v tomto smere, ale skôr evokuje naliehavú snahu spisovateľa odovzdať súčasnému čitateľovi odkaz formou, ktorá bude pre neho prijateľná a lákavá. Autor zreteľne bojuje proti stereotypu a jednotvárnosti. Umelecky príťažlivo vyjadruje svoje poznanie, že život každého človeka môže byť literárnym plátnom, podkladom pre vznik príbehu. Kladie do popredia nevyvrátiteľný fakt, že schopnosť používať fantáziu dáva človeku väčší priestor na rozlet, väčšiu príležitosť plnohodnotne žiť. A tak Najtajnejší agent legalizuje detské vnímanie sveta aj v koži dospelého človeka.
 
Ľubica Psotová