Vyhľadávanie
Levoča, Modrý Peter 2012
S podtitulom Päťdesiatdva literárnych i neliterárnych úvah vydalo levočské vydavateľstvo Modrý Peter súbor textov, ktoré Ján Buzássy písal týždeň čo týždeň pre periodikum SME. Neužitočný strom začína žiť svojím vlastným knižným životom, čím Buzássyho zamyslenia vyznievajú osobitejšie. V jednom z nich, v pristavení sa nad knihou básní Františka Andraščíka, čítame: „Nepíšem tu recenziu knižky, ktorú vydal Modrý Peter v Levoči. Píšem o tom, ako som človeka pochopil až ku koncu jeho života, a kniha, ktorá tu leží, mi hýbe svedomím.“ Ani ja sa tu nepokúšam o „obyčajnú“ recenziu Buzássyho knihy – je v nej až príliš veľa sentencií, ktoré si vynucujú prístup buzássyovský, snahu pochopiť človeka: človeka-Buzássyho a človeka-každého z nás. Neviem s určitosťou povedať, čo je ťažšie, a či sa to dá vôbec od seba oddeliť. Na rovine povrchnej hádam dá; Buzássy je básnik, a teda pochopením jeho Ja je empatické vnímanie slov, ktorými komentuje seba ako tvorcu, literatúru ako svet, ktorý spoluvytvára, a čitateľa, pre ktorého píše. Na rovine hĺbok je to oveľa ťažšie: Buzássyho myšlienky tnú do živého, cítime, že má pravdu, ale vďaka strohosti priestoru, ktorý mu bol v čase písania konkrétneho stĺpčeka poskytnutý, len tušíme, čo všetko sa môže skrývať za myšlienkami, vyjadrenými jazykom intelektuála. Buzássyho sentencie sú filozofické. Sú síce miesta, kde hovorí priamo, bez obalu, kde si ťažká na dnešný svet, priam kričí pravdu, ale sú to miesta zriedkavé; akoby vedel, že hlupák jeho slová aj tak nikdy čítať nebude. Buzássyho texty sú pre vnímavých inteligentných ľudí. Vie dokonca odhadnúť aj ten správny moment, keď má so svojím prejavom skončiť a nechať hovoriť iných. Ako napríklad Vajanského: „Dobré zaucho v pravý čas má divotvornú moc.“ Buzássy dáva tých zaúch viac. Jeho kniha je múdroslovná, ale nie je vyplakávaním starca nad súčasným svetom. Jeho slovo je hlasom viery v zmysel kultúrneho bytia človeka: „Lebo kultúra je balvan, ktorý sa chce skotúľať z kopca, ale my ho musíme zase tlačiť hore.“ Súbor úvah Jána Buzássyho je takýmto činom ovplyvnený text od textu. Aj v časoch skepsy sa hlási k známemu Hronského dialógu: „Je ti dobre, brat Budkáčik? / Najlepšie, brat Dubkáčik.“ Lebo plakať nemá zmysel. Sizyfos neplače, ale koná.
