Vyhľadávanie
Tove Jansson
Neviditeľné dieťa
Bratislava, Vydavateľstvo Slovart 2008
Preklad Zuzana Drábeková
Fínska spisovateľka švédskeho pôvodu v deviatich pôvabných príbehoch o mumintrolloch, hemuloch, hattifnattoch a o ďalších zvláštnych bytostiach, ktoré sa podobajú na zvieratá, ale správajú sa ako ľudia, odhaľuje nielen naše slabosti, ale ponúka aj poučenie a zábavu. Snusmumrik si uvedomí silu priateľstva, ktoré prechováva k Mumintrollovi, bojuje však so svojou túžbou po slobode a samote. Naučí sa nebyť sebecký a myslieť na iných a obetovať sa pre iných. Hemul zakúsi pocit bratskej lásky a zároveň zodpovednosti, ktorú táto láska prináša, poučí sa, že vymýšľať si je zlé a môže sa nám to nepekne vypomstiť. Filifionke, ktorá verila na katastrofy, pochopila relatívnosť a pominuteľností vecí. ,,...všetky tieto krásne, pre ňu také drahocenné veci strácali v pochmúrnom dome na brehu mora svoje bezpečie a svoj zmysel.“ Prišla na to, aké zbytočné je hľadať útechu v majetku a zažila pocit radosti, keď sa oslobodila od vecí. Sniff sa naučil nelipnúť príliš na veciach a tešiť sa z darovaného. Hemul, ktorý mal rád ticho, robil celý život niečo, na čo nemal chuť len preto, že nevedel povedať nie. Rozhodol sa svoj život zmeniť a konečne robiť niečo, čo ho baví a napĺňa. Neviditeľné dieťa Ninni, ktoré sa stalo neviditeľným vďaka mrazivej irónii svojej tety, vylieči prívetivosť rodinky Mumintrollov. Ich otecko jedného dňa zmizol a vybral sa za hattifnattmi. Obdivoval ich, lebo si myslel, že sú slobodní a spokojní, len sa plavia po mori do neznámych diaľav. Mnohé z týchto príbehov s ponaučeniami a životnými pravdami akoby boli skôr určené dospelým než deťom. Pri niektorých vetách sa pozorný čitateľ pristaví, ako sa priam filozofické myšlienky objavili v rozprávke pre deti? Napríklad Snusmumrikov výrok: „Ak niekoho príliš obdivujeme, nikdy nemôžeme byť skutočne slobodní.“ Autorka otvorene ukazuje deťom, že aj dospelí sa môžu mýliť a svoj názor korigovať, keď Mumintrollov otecko zistí, že jeho obdiv k hattifnattom bol neopodstatnený, že ich treba skôr ľutovať ako obdivovať. Vtedy si uvedomil svoje miesto na svete a aký úbohý je život hatifnattov. „Čo keby sme nikdy nepoznali radosť a sklamanie, pomyslel si otecko... Čo keby sme nikdy nemali nikoho radi, na nikoho sa nehnevali a nikomu neodpúšťali... Čo keby to všetko nebolo... Hrozné pomyslieť!“ Tove Jansson nás takto núti zamyslieť sa nad sebou samými, aj nad svetom okolo nás.
Michaela Geisbacherová
