Recenzia
Viktoria Kissová
20.01.2022

Neviditeľné láskové hrnčeky (var)

Jedným vrzom je už jedenástou knižkou dvojdomej Zuzany Cigánovej, ktorá je známa nielen ako úspešná herečka, ale aj ako spisovateľka.

Jej predchádzajúca próza Dosť dobrý dom sa niesla v rovine stáleho harmonického vyrovnávania medzi disonančnými stretmi a realitou – humor a pozitívne videnie sveta neustále korigovali negatívne zážitky postáv (neveru partnerky, vzťah so ženatým mužom, osamelosť, život s tyranom). Negatívne situácie sú prekonané a smerujú k harmónii, preto sa Dosť dobrý dom číta aj ako moderná rozprávka, kde postavy prostredníctvom rôznych zážitkov napokon nájdu osobné šťastie.

V o niečo rozsiahlejšom diele Jedným vrzom sa čitateľ prostredníctvom hlavných postáv, dvoch starších milých paní, oveľa intenzívnejšie ponorí do ťažkostí, s ktorými zápasí dnešná generácia dôchodcov. V centre rozprávania je ich sivá každodennosť poznačená finančným nedostatkom (300-eurový dôchodok) a neustále invektívy zo strany ostatných členov spoločnosti v nich zintenzívňujú pocity nepotrebnosti a neužitočnosti. Ich prejavy hravosti a dobre mienené rady sa stretávajú s opovrhnutím:

„A stará pani si odpľula a ľutovala, že má len takú malú slinku... A voľajaká skvele nahodená štyridsiatnička sa zhrozila... že taká stará a taká... a botoxové čelo sa chcelo zvraštiť a nemohlo.“ (s.18) „Ts, čo sa stará... čo sa mieša?“ (s. 19)

Obe staršie dámy zostávajú až do konca románu nepomenované, ich anonymitu možno vnímať synekdochicky. Zastupujú všetky dôchodkyne, tú vrstvu spoločnosti, ktorá je marginalizovaná, vytlačená na okraj a ku ktorej sa pristupuje bez rešpektu a ohľaduplnosti k ich možnostiam; napr. v próze sa často tematizuje pomalé platenie pri pokladnici a netrpezlivé reakcie a ponosy okolia. Obe dámy sa náhodne stretávajú práve v tejto situácii a ich zoznámenie prerastie do hlbokého priateľstva a duševnej spriaznenosti.

Keďže plánu postáv dominuje práve zobrazenie ich života, dejovú líniu románu možno vnímať ako sled rituálov: nakupovanie, prechádzky po meste, stretnutia s kamarátkami v kaviarni. Sujetu chýba dynamika. Dynamizujúcim elementom býva najčastejšie konflikt medzi postavami, no podobný element v knihe absentuje. Konflikt tu má filozofickú rovinu – je to konflikt so spoločnosťou, ktorá postavy vyčlenila na okraj a im zostala rola pozorovateliek. Spoločnosť je zastúpená rozlične, často ide o generačný konflikt či konflikt s vlastnými deťmi.

Disonancie majú  podobu úvah typu: „Rozhovorík zamrzol, zle sa zvrtol... o tom už bola reč... A je to zbytočné, sú zbytočné... nikomu nechýbajú, nikto sa na ne neteší, nemajú sa na čo tešiť...“  (s. 88)

 „A stále to človeku pripomínajú, že sa už nemá na čo tešiť... len to dajako doraziť...“ (s. 179)

Staroba so sebou prináša nielen stratu fyzickej vitality, ale aj atraktivity. Naše panie sa cítia ignorované aj ako ženy a zaťažuje ich aj praktická nemožnosť nadviazania komunikačného aj iného kontaktu s opačným pohlavím.

Cieľom knižky nie je pobaviť čitateľa sujetovými premetmi; jej čítanie je časom spomalenia, kde postavy reflektujú prežité, znovu otvárané vo svojej problémovosti. Je zaujímavé, ako si obe hlavné postavy uvedomujú, že život už len pozorujú a nechávajú plynúť pomimo. Hoci sa navonok zdá, že okolnosti okolo seba len pasívne prijímajú, ich vnútorné reakcie sú veľmi intenzívne. Pocit vlastnej neviditeľnosti v nich zintenzívnil empatiu  voči tým, ktorí (ešte) nemajú svoj hlas, či už sú to tí najmenší z ľudského alebo živočíšneho sveta. Dámy sa ostro prejavia, keď vidia nespravodlivosť alebo ľahostajnosť. Stávajú sa neviditeľnými, no pre život nevyhnutnými ostrovmi ľudskosti. Azda aj preto má kniha podtitul „Aby neutiekla posledná štipka tepla, nádeje a nehy.“

Kolízia so svetom sa v prípade hlavných postáv rieši  na záver v kontexte celého románu trochu neorganicky, nájdením osobného šťastia a naplnenia v partnerskom vzťahu. To prichádza celkom náhle a nečakane, no prináša harmonické vyrovnanie, ktoré je pre tvorbu Cigánovej typické. Čitateľa nenecháva v zúfalstve nad ľahostajnosťou a tvrdým materializmom súčasného sveta, ale dáva mu nádej a dôveru v budúcnosť.

Štruktúra románu ma polyfonicko-asociatívny charakter. Na jednom mieste vedľa seba koexistujú prehovory, vnútorné monológy, ozveny minulých vyjadrení (najmä traumatizujúceho charakteru) – tým vzniká viachlasnoť Cigánovej prózy. Asociatívnosť je spojená s humorným vyvážením prípadných traumatizujúcich elementov, čo generuje sviežosť a čítavosť prózy. Napriek ťaživým situáciám postavy nestrácajú nadhľad a zmysel pre humor. Osamelosť sa neguje imagináciou, hlavná postava si predstavuje, že ju pri cestách po meste sprevádzajú Lasica a Kaplický. „Tak koho dnes.“ To bolo nahlas... Lasicu... už bolo len v duchu. ... Ale už o pár krokov by stará pani potrebovala radšej Kaplického.“ (s. 17)

Posledný román Zuzy Cigánovej venuje pozornosť tým, ktorým v našej spoločnosti najväčšmi chýba. Oni sa stávajú lakmusovým papierikom toho, čo v nej najviac absentuje. V hodnotovej rovine sa román stáva inklúziou ľudskosti, empatie a vnímavosti aj prostredníctvom poukazovania na ich absenciu.

 

Zuzana Cigánová: Jedným vrzom

Bratislava: VSSS, 2021