Vyhľadávanie
Marek Zákopčan (1986) debutoval kriminálkami Mesto tieňov I. a II. (2009), v tom istom roku mu vyšla aj kniha Zradná vášeň. Teraz sa rozhodol osloviť svojich vrstovníkov rozprávaním o prázdninových trapasoch vysokoškoláka Alexa. Kamarátka ho „navlečie“ do doučovania maturantky. Z hodín histórie sa vykľuje superplatený džob. Prachatý tatko na dcérenke rozhodne nešetrí, jeho Xénia však nešetrí jeho. Doučovanie vôbec nepotrebuje, chcela len autoritatívneho otca donútiť rešpektovať jej rozhodnutie neštudovať právo. Prijímačky naschvál neurobila. S Alexom si hneď porozumejú a namiesto hodín histórie vymetajú spolu prázdninové žúry. Autor zaľudnil rozprávanie množstvom postáv mládežníkov z bohatej vilovej štvrte, ale aj z panelákov. Nebojte sa, neuchýlil sa ku klišé, a nerozdelil ich na dobrých „chudobných“ a zlých „bohatých“. Ukázal mladých ľudí, ktorí robia vylomeniny, machrujú, hrajú sa na hrdinov, opíjajú sa a sexujú, aby zamaskovali svoj hlad po rodinnom zázemí, láske a porozumení. V prepletenci vzťahov sú nosné láska Alexa a Tiny a jeho priateľstvo s Xéniou.
Dospelí vystupujú v knihe len okrajovo. Alexovi rodičia sú workoholici, ktorí väčšinu roka trávia na archeologických vykopávkach, a syna nechávajú u tety. Práve teta a jej ostýchavý nápadník sú kladnými postavami zo staršej generácie a ich vzťah je zároveň protikladom nerozvážnych vzťahov mládežníkov. Sprvu nesympatickí Xéniini rodičia sa ukážu ako ľudia, čo nezahodia kvôli jednému pošmyknutiu manželstvo a rodinu.
Zákopčan, inak milovník historických romancí, sa viditeľne pri písaní bavil a chce pobaviť aj čitateľa. Stavil na situačnú komiku a vtipné dialógy. Osobitne vydarená bola kapitola o žúre na „vypožičanej“ chate, kde sa nečakane objavil jej nič netušiaci majiteľ s priateľkou, scénka, keď si brigádnička Peťa rázne žiada kávu od riaditeľa firmy, či keď si na mondénnom večierku pomýlia Alexa s čašníkom alebo keď Alex zabudne opitú priateľku na lavičke. Keďže autor nie je debutant, vie dobre narábať s jazykom a v texte je veľa dobrých nápadov, domnievam sa, že sa nemusel uchyľovať k takým ošúchaným motívom, ako uviaznutie na toalete či vypadnutie zo skrine, vyhnúť sa mohol aj niektorým nefunkčným opisom, ako izba bola „zariadená skromne, ale účelovo“ a pod. Možno by si mal nechať text „odležať“ a určite by s odstupom času niektoré slabšie pasáže sám vyčiarkol alebo vylepšil a dotiahol aj niektoré postavy. Má na to.
Pri čítaní Nevinných zmätkárov si prídu na svoje predovšetkým tínedžeri, autor hovorí ich jazykom o ich starostiach, s vtipom a iróniou, bez poúčania a moralizovania. V mnohých trapasoch aj protagonistoch spoznajú samých seba a zasmejú sa na svojom odraze v zrkadle textu.
