Vojtech Mihálik: Brána
Recenzia
06.08.2019

Neznáma poéma známeho básnika

Brána
Vojtech Mihálik: Brána. Bratislava: Vydavateľstvo Spolku slovenských spisovateľov, 2018

Vo Vydavateľstve Spolku slovenských spisovateľov na konci minulého roka vyšla doteraz neznáma poéma známeho básnika Vojtecha Mihálika Brána. Pochádza z obdobia jeho sľubne sa rozvíjajúcich básnických začiatkov, ktoré boli typické inklináciou k poézii autorov slovenskej katolíckej moderny a vyznačovali sa duchovným ladením a spiritualitou. Básnická zbierka, ktorú mal autor pripravenú na sklonku roka 1947, však vydaná nebola. Na jeho ďalšej tvorbe sa viditeľne podpísala pofebruárová spoločensko-politická situácia.

Zaujímavou skutočnosťou je rôznorodosť strofických útvarov a veršových rozmerov celej skladby, napriek nim zbierka pôsobí tematicky ucelene a heterogénnosť formy nenarúša jej plynulosť. Dalo by sa hovoriť takmer až o epickosti, keďže prvotným motívom je túžba a láska lyrického subjektu k mladému, hanblivému dievčaťu. Až jej choroba a tušenie blízkej smrti však odkrýva hlbšiu podstatu skladby, a to pokus o vyrovnanie sa so smrťou blízkeho človeka cez vieru v Boha a vo večnosť. Práve tak nadviazal autor na svoj básnický debut a v jeho duchu vniesol aj do tejto skladby výraznú duchovnú tematiku. Nejde tu však o prosté odovzdanie sa do Božej vôle a pokojné prijatie všetkého, ale lyrický subjekt si prechádza vlastným peklom, ľútosť utápa v alkohole a poznanie si musí ťažko vybojovať. Z pomyselného pekla sa dostáva vďaka svojej milej, žiariacej v podobe anjela. V celej zbierke je citeľný dualizmus, v ktorom sa stretajú diabli a anjeli, peklo a nebo, resp. smrť a život. Hoci lyrický subjekt nepozná väčšiu bolesť ako je bolesť z odchodu, predsa len dospieva k závažnému názoru, že „nieto smrti, je iba narodenie“ – nové narodenie pre večnosť a iba skrze vieru je možné prekonať smútok zo straty milovaného človeka. No ani potom, keď už viera víťazí, nie je jej prijatie jednoduché a, žiaľ, stále zohráva podstatnú rolu aj napriek presvedčeniu, že Boh dievča miloval, preto si ho k sebe tak skoro vzal. Popritom všetkom tu v duchu františkánskej spirituality zaznieva oslava prírody a odovzdaná prosebná modlitba za vlastnú smrť. Prírodné výjavy dodávajú kolorit a dopĺňajú atmosféru celej zbierky. Tmavá noc však končí porazená a svetlo hviezd osvetľuje novú cestu a vedomie, že víťazstvo sa dosahuje prostredníctvom bolesti.

Vyústením skladby je apostrofická výzva, aby prehovorila sama nenávidená smrť, keďže človek v tejto ťažkej situácii už nenachádza slová. Vrcholom a celou pointou skladby, ktorá je presvedčivým dôkazom definitívneho víťazstva viery, sú posledné dva verše, špeciálne zvýraznené verzálkami, v ktorých smrť priznáva, že je „LEN BRÁNOU, ZA KTOROU SÚ ANJELI“. Takto priamo autor nadviazal na predchádzajúcu tvorbu, vyznačujúcu sa anjelskou tematikou, a pokračoval v jej rozširovaní o hlboké duchovné myšlienky.

Ak čitateľ nepozná detailne Mihálikovo dielo, básnickú skladbu môže vnímať ako ucelenú, jednoliatu báseň a nemusí ju spájať s jeho ostatnou tvorbou. Ale práve spôsob, akým autor skladbu v skutočnosti vystaval, z nej robí pozoruhodné a jedinečné dielo. V tomto smere treba oceniť precíznu prácu editora Martina Navrátila, ktorý dôkladnou analýzou identifikoval a detailne určil 19 pôvodných Mihálikových básní, príp. ich častí, ktoré sa stali súčasťou básnickej skladby Brána, a aj vedomé autorské zmeny, vykonané pre potreby skladby. Rovnako presne popísal všetky nové časti skladby, nachádzajúce sa vo funkcii konektorov a spájajúce pôvodné básne do homogénneho celku. Vhodným bolo aj zaradenie kópií listov, v ktorých Vojtech Mihálik danú zbierku ponúkal na vydanie v edícii Lux časopisu Verbum, či slovníček s vysvetlením menej známych pojmov. Aj sama obálka knihy verne dokresľuje názov básnickej skladby a písmo na nej evokuje konštrukciu železnej brány.

Vydanie tejto knihy je významným príspevkom k poznaniu doteraz takmer neznámej ranej tvorby Vojtecha Mihálika, keď nosnú súčasť jeho poézie tvorili prvky i motívy späté s kresťanským svetonázorom a nepoznačené dobovou ideológiou.

 

Dominika Javorová