Vyhľadávanie
Laurence Tardieu: Nič netrvá večne
Košice, Pectus 2008
Preklad Vladimíra Komorovská
Laurence Tardieu (1972 je vo Francúzsku uznávaná a oceňovaná autorka, slovenským čitateľom sa predstavuje psychologickým románom o rodinnej tragédii. Zmiznutie dieťaťa ako základný motív románu je pomerne nový, žiaľ, rozširujúci sa fenomén. Psychologická dráma zrejme je autorke veľmi blízka, ako sa dozvedáme z prológu prekladateľky, siaha po témach ukotvených v krajne vypätých situáciách, cez ktoré nazerá do hĺbky prežívaného, obnažuje roztrieštené vedomie aj podvedomie protagonistov. Vypätosť situácií v jej knihách prezentuje napríklad odhalenie nečakanej udalosti, ktorá zásadne mení pohľad na druhých, na vzťahy s nimi, resp. obrat myšlienok do minulosti a odhaľovanie jej prv nevidených, neuvedomovaných stránok...
Autorka nestavia na deji, namiesto toho precízne a minuciózne analyzuje psychické procesy, ktoré sa rozbiehajú po tom, ako dej doznel. Nie akcia, ale jej reflexie, ako aj reflexie toho, čo spôsobila, tvoria konštitutívne prvky tohto románu. Jeho sujet možno zúžiť na jediný fakt: uprostred bieleho dňa na niekoľkometrovej trase medzi školou a domovom zmizlo dievčatko Clara. Bez stopy, všetky vyšetrovania (tvoria len matné pozadie príbehu) boli márne, nikdy sa nenašli Clarine pozostatky, neobjasnili sa nijaké súvislosti. Ostáva jediný fakt, s ktorým sa treba vyrovnať: manželia Geneviéve a Vincent sa o to musia pokúsiť, nič iné im neostáva. Tragédia, ktorej korene nepoznajú a nikdy nemôžu spoznať, s ktorou však musia žiť ďalej. Žiť alebo živoriť, pretože ich zasiahla tak veľmi, že stratili zmysel existencie, všetky ďalšie plány a sny sa ukázali ako nepodstatné.
Dá sa po takejto strate pokračovať, pýtajú sa obaja s rovnakým zúfalstvom, no rovnaké odpovede nenachádzajú. Harmonická rodina sa rozpadáva na dve zranené, osudom zradené bytosti, ktoré sa napokon aj vzájomne zrádzajú, odcudzujú, vzďaľujú psychicky aj fyzicky, neschopné znášať údel spoločne, hovoriť o ňom, otvárať sa vo svojej bolesti bolestiam toho druhého...
Laurence Tardieu rozvinula v románe skutočné majstrovstvo empatickej pozorovateľky a sugestívnej zapisovateľky. Vystačila si s hlavnými postavami (tých pár vedľajších sa románom len mihne a cítime, že nie sú dôležité tak z hľadiska textu, ako aj z hľadiska nešťastnej dvojice). Spisovateľka strieda v románe perspektívy: na udalosti nahliadame raz zo ženinej, inokedy z mužovej perspektívy, raz v aktuálnom čase, inokedy zo vzdialenosti pätnástich rokov.
Hlboký ponor do psychiky protagonistov vystavuje autorku nebezpečenstvu, že skĺzne do patetickejších či sentimentálnejších polôh. Niekedy cítime, že ľad, na ktorom sa pohybuje, je pritenký, že už-už sa pod ťarchou emócií prelomí, no našťastie, k ozajstnému preboreniu nepríde. A to ani v závere knihy, kde sa hraničnosť situácie zosilňuje najmä vďaka opätovnému stretnutiu dvojice a následne definitívnej, a zdá sa, že katarznej rozlúčke...
Knižka Laurence Tardieu sa v kvalitnom preklade Vladimíry Komorovskej určite prihovorí aj slovenským čitateľom, a možno ešte viac čitateľkám.
Etela Farkašová
