Nie je jednoduché konať dobro

Súbor desiatich próz renomovaného autora, o ktorom sa právom hovorí ako o jednom z najoriginálnejších slovenských poviedkarov, predstavuje jednak to, čo je pre Milana Zelinku typické, a jednak novšie i celkom nové postupy vo vzťahu k zobrazenej skutočnosti.

Hneď v úvodnej próze (Pikao) a v jej prvej vete sa stretneme s prostredím Makova i s témou rybárčenia, čo k Zelinkovi neodmysliteľne patrí. Reálne sa tu kríži s fantazijným, dobro víťazí nad zlom, skutočné problémy sa riešia priam rozprávkovo, podobne ako v próze Revízor, kde ide o ešte pôsobivejší obraz prírody a napätie vyvolané zablúdením v lese. Je v nej aj opis rybárčenia, dokonca s odbornou lexikou i príhody, ktoré s touto záľubou súvisia. Zelinka sa teda opäť prejavil ako výborný znalec prírody. V oboch prípadoch ide o prózy s veľmi sviežim štýlom, s množstvom dialógov. Autor sa vyhýba hodnoteniam, zbytočným úvahám. Prózy sú dôkazom, že aj pri motívoch a témach, keď ide o akékoľvek utrpenie či nedorozumenie, o zlý vzťah medzi ľuďmi, dá sa bravúrne vyhnúť sentimentu. Je to v schopnosti autora vnímať a stvárňovať skutočnosť s jej reálnosťou a zachytiť detaily, prirodzenosť reči postáv, keď sporadicky využíva aj východoslovenské nárečie a často klišéovité, ustálené slovné spojenia typické pre hovorovú reč.

A v neposlednom rade je tu typický zelinkovský humor. „Nuž, hovorí susedka, to tá turistika. Topánčiská ako traktoristi, batoh po nebo a davááj! Čerthovie, prečo sa toľko túlajú svetom… A nám sa stratilo teľa, oznamuje prítomným dedko s modrými dobráckymi očami a tvárou ako jablko.“ Prvky rozprávky evokuje aj próza Modrá studňa, kde je realita často v dotyku s fantáziou a v štýle nájdeme litanické prvky. Na malej ploche vie autor vyčariť celý svet so všetkými detailmi a vzťahmi, pritom používa dynamický opis, teda jeho prózy nemajú klasický príbeh poviedky. Napriek tomu je v nich napätie. Ono pramení najviac z údivu protagonistu nad krásou prírodného sveta. V hlavnej postave vytvoril pozitívneho hrdinu, ktorý trpí aj za chyby iných, resp. nazdáva sa, že ich spôsobil. Z prózy zaznieva volanie po pokoji, po pute s prírodou, ktorá človeka oslobodzuje od pokušení. Do lyrickej (miestami i ťažkej) atmosféry vkladá nenásilný situačný humor. Prirodzená zrastenosť človeka s prírodou je stvárnená nenútene, ale pôsobivo. Zelinkov zmysel pre hlboký detail je zjavný aj v poviedke Anita (16-ročné pomätené dievča), v ktorej ide o zdanlivo jednoduché rozprávanie, lebo do popredia kladie veci menej podstatné (napr. mútenie masla, pečenie chleba), ale v skutočnosti je to výborná psychologická próza. Vedľa nej by sa dala zaradiť i záverečná próza knihy Vrásky na konci leta, kde autor stvárnil nepríjemné predstavy, ktoré môžu existovať i v dobrom vzťahu dvoch ľudí, napríklad manželov. Poviedka Balada o lajne je vari z celej knihy najvtipnejšia a hoci ide o jednoduchý problém, vypovedá veľa o vzťahoch, človeku, spoločnosti i o svete. Podobne je to v Haringerovej cene, navyše je v poviedke kritický obraz ľudí, ktorí z nedostatku myslenia naletia na podvod, lebo uprednostňujú „mať“ namiesto „byť“.

Tu môžeme zaregistrovať čosi kafkovské, čosi zoščenkovské, ale predovšetkým zelinkovský tragikomický pohľad. Ten je napríklad prítomný aj pri obraze okupácie v roku 1968 a následnej normalizácie. „Ja vás teraz už nijako neubránim. Keby ste mali aspoň stranícku legitimáciu. Lenže vy nemáte ani legitimáciu ani kvalifikáciu, tak čo mám s vami robiť? Keby ste aspoň neboli vylepili tie dva protisovietske plagáty...“ Zelinka na prípade revízora z podniku telekomunikácií povedal veľa o dobe, keď sa pod zámienkou plnenia plánu robilo mnoho zbytočného, ba zlého, a keď poctivca nazývali „poctivým hlupákom“. Jeho ja sa búri proti hlúpym nariadeniam, ocitá sa na rozhraní konať dobro alebo zlo, učiniť zadosť vrchnosti alebo podriadeným a kolegom.

Približne pre polovicu knihy – pre dve rozsiahle kapitoly (Listy pre Klaudiu a jej družky zo súboru; Blízke diaľavy) zvolil autor neúplnú formu listov, do ktorých sa mu vošlo všetko, čo chcel vypovedať o dobe (minulej i terajšej) i o človeku. Päť listov, v ktorých viacnásobne používa oslovenie Milá Klaudia, milé dievčatá zo súboru! Je plných nadneseného obdivu k folklórnemu umeniu, k „obetavým ženám i mužom“. Listy píše Števo Relich, za touto postavou sa vo viacerých Zelinkových prózach skrýva sám autor. Päť listov – to je päť reflexií či miniesejí o aktuálnych problémoch stvárnených pomocou kritiky a jemného humoru. V druhej skupine listov (Blízke diaľavy) je rozprávač viac osobný. „Celý svet sa mi zrútil ako domček z karát. Stratil som všetko, čo som mal rád: lúky, voľné polia, hlboké hory, potulky v nich, ale nadovšetko slobodu, ktorú predstavoval voľný pohyb, plný radostných očakávaní... [...] ostali mi len štyri steny v jednej z izieb nášho bytu s výhľadom na rieku Laborec, tečúcu pod oknami bytovky. [...] celé dni, celé týždne, celé mesiace som myslel len na jedno: ako sa čo najšetrnejšie zniesť zo sveta.“ V listoch Zelinkov protagonista vyslovil to, čo v osobných stretnutiach s mladými učiteľkami tento „od prírody bojazlivý a ľakavý“ človek nedokázal. „Veď koho, prosím vás, dnes zaujímajú takéto súkromné výlevy, najmä ak sa tak veľmi líšia od názorov politikov, hospodárov a manipulátorov?“

Podoba listov v autorských vyjadreniach pomáha minimálne. Zelinka je lepší v prózach bez listovej formy. V negatívnych informáciách a postojoch autorského rozprávača ťažko nájsť istotu – dajú sa chápať humorne i ako irónia, ako typický zelinkovský spôsob stvárňovania skutočnosti, ale aj ako postoj vážny a potom text smeruje do publicistiky. Všetky listy sú adresované učiteľkám, resp. učiteľke, ktorá má byť akýmsi médiom pre autorove úvahy, výpovede, kritiky ale i vyznania. V Zelinkových textoch – listoch zohráva silnú pozíciu manželka rozprávača ako istá protiváha k mladým učiteľkám, ktorým sedemdesiatročný Števo Relich rozpráva a „píše“ svoje príbehy a názory najmä o umení, filatelii, prírode i o živote vôbec. „Nie je jednoduché konať dobro. Ľahko sa môže stať, že dobro opojí nielen toho, kto ho prijíma, ale aj toho, kto ho koná, a on potom v tejto lákavej eufórii nedomyslí niektoré súvislosti a – komplikácie sú na svete.“