Vyhľadávanie
Kenneth Grahame: Vietor vo vŕbach
Ilustrácie: Inga Moore
Preklad: Peter Čačko, Jana Šimulčíková
Bratislava: Ikar, 2020
Spisovateľ Kenneth Grahame napísal svoju najslávnejšiu knihu The wind in the willows ešte v roku 1908. Je to teda poriadne stará klasika! V slovenskom jazyku vychádza v doslovnom preklade pod názvom Vietor vo vŕbach, s úpravami a prenádhernými ilustráciami Ingy Moorovej.
Radí sa k najväčších klasikám anglickej literatúry pre deti a mládež, ku ktorým patrí napríklad Alica v krajine zázrakov (1865) Lewisa Carrolla, Dobrodružstvá zajačika Petríka (1908) Beatrix Potterovej, Tajná záhrada (1911) Frances H. Burnettovej alebo Macko Pú (1926) Alana A. Milneho. V slovenských prekladoch vychádzali tieto diela so značným oneskorením a do širšieho slovenského povedomia sa dostali iba dve z nich: kniha o Alici a ďalšia o Mackovi Pú. Od klasiky, pevne ukotvenej v domácom prostredí, sa očakáva veľa. To, čo v origináli funguje roky, musí predsa fungovať aj v preklade. Bohužiaľ, s knihou Vietor vo vŕbach to vôbec nie je také isté.
Ak má byť prvým predpokladom kúpy knihy jej vizuálna stránka, v tomto smere jej nie je čo vytknúť. Grafické a ilustračné stvárnenie je dokonalé. Formát A3 knihe dáva ešte pridanú hodnotu, akýsi status dôstojnosti, kvality a luxusu. Ilustrácie sú neuveriteľne magické, zároveň realistické, poskytujú však dostatočný priestor na fantáziu. Dá sa v nich doslova stratiť. Reálie sú typicky anglické, vidiek, ale aj mesto s charakteristickými kamennými domami, malými oknami, útulnými interiérmi, nechýbajú krásne záhrady, lúky, les a najmä rieka.
Spisovateľ Kenneth Grahame vyrastal pri rieke Temži a svoje dojmy z nej aj skúsenosti s ňou opísal v prvých kapitolách príbehu. Rieka sa stáva aj symbolom nových začiatkov a zmien. Práve na nej sa prvýkrát stretnú dve zvieratká, pochádzajúce z iných svetov: Krtko, ktorý býva pod zemou, a Vodný Potkan, ktorý má domček na rieke. Z týchto dvoch sa časom stanú kamaráti a navzájom sa učia objavovať svet toho druhého. Najmä Vodný Potkan (Potkanček) učí Krtka spoznávať aj iných obyvateľov riečneho života: Vydru, Žabiaka, ktorý sa neskôr v príbehu stáva ústrednou postavou, ale aj zviera, ktoré býva ukryté hlboko v lese, Jazveca.
Ako to už býva v týchto typoch alegorickej animovanej zvieracej rozprávky, každé zo zvierat má svoje typické vlastnosti a povahu. Ostávajú však trochu ploché, bez výraznejších charakterových prvkov, bez humoru a ďalších rozmerov. Sú také celkom obyčajné – ani dobré, ani zlé, ani iné. Zvieratá v príbehu konajú ako ľudia, rozprávajú sa, objavujú svet, túlajú sa, kupujú veci, cestujú, smejú sa a prežívajú strach. Ale opäť týmto príbehom chýba niečo navyše, niečo, čo by čitateľa vytrhlo zo stoličky a chcel by sa dozvedieť viac. Pod zdanlivým rúškom dobrodružstva napríklad malí kamaráti putujú tmavým lesom, v ktorom predtým zablúdili, ale príbeh nevyvoláva žiadne napätie.
Pochopiteľne, nie každá detská kniha musí byť plná dobrodružstva; aj jednoduché a obyčajné veci by však mali vyvolávať nejaké emócie. Miestami text pôsobí nesúrodo a úsečne, je labilný a nestojí na pevnom základe. Nešlo mi do hlavy, ako takýto, v podstate nezáživný, text mohol a môže vzbudzovať taký záujem v generáciách anglických detí, ktoré na knihu The Wind in the Willows nedajú dopustiť. „Záhada“, zdá sa, nie je taká zložitá. Jej posledné vydanie, ktoré vychádza aj v slovenskom vydaní, upravila a zároveň nádherne ilustrovala Inga Moore; text zásadne upravila, editovala, zoškrtala, niektoré kapitoly spojila a viac vecí vynechala. Takže celý text nie je originálom, ale iba adaptáciou pôvodného textu. Bohužiaľ, to, čo svojou snahou vložila do ilustrácií, ubrala na texte.
Adaptácie kníh nie sú v histórii literatúry ničím neznámym, väčšinou sa však adaptovali knihy pôvodne určené dospelým, ktoré sa časom etablovali do detskej literatúry. Vietor vo vŕbach je kniha intencionálna, teda písaná rovno pre deti, Kenneth Grahame ju zostavil z rozprávok, ktoré zvykol večer pred spaním rozprávať svojmu malému synovi. Aj takéto knihy, najmä tie staršie, sa zvyknú skracovať, editovať, upravovať. Niekedy však celkom nepochopiteľne a na škodu. Ak je kniha dobrá a kvalitná, žiaden príbeh pre dieťa nie je príliš dlhý a netreba ho skracovať.
Je veľká škoda, že sa tento klasický a milý príbeh o zvieratkách dostal prvýkrát do slovenského vydania práve v tomto skrátenom formáte. Ako debut tejto klasiky v preklade, v ktorom rovnako môžeme nájsť viac nejasností a miestami komplikované, nesúrodé vetné spojenia, nemá veľa čo povedať. Napriek prekrásnej vizuálnej stránke knihy celkový dojem z nej ostáva rozpačitý.
