Nie kontroverzný, ale kontrujúci

Štvrtkové texty Michala Havrana v SME čítam rád a pravidelne, menej rád a nepravidelne si prečítam aj čo-to z diskusie pod nimi. Nájdu sa tam extrémni extrémisti, ktorí by s autorom chceli radikálne skoncovať, intelektuálne tváriace sa persóny, vyčítajúce Havranovi pseudointelektuálčinu, i ľudia, čo si nevedia predstaviť „bratislavského kaviarnika“, ktorý by nebol odtrhnutý od reality.
 
A zvyknem si občas (ale naozaj pomerne zriedka) povedať, že s niečím sa dá ak aj nie súhlasiť, tak aspoň polemizovať – pri publicisticky obmedzenom rozsahu textu sa to stáva, autor sa v takom prípade chtiac-nechtiac musí spoľahnúť na ochotu príjemcu mu porozumieť. Akonáhle sa však tieto Havranove komentáre skoncentrujú do podoby jednej knihy, predmetnej Obesíme ťa i predošlej Besnoty, „argumenty“ „kritikov“ prestávajú platiť a skôr si tieto vážne a vážené figúry, i menej vážne znevažujúce figúrky na Havranovi akurát tak zuby vylámu. Predmetnú knižku preto považujem za súbor rýchlych a presných kontier.
 
Emancipované hlupáctvo
Kontra k extrémizmu u autora nespočíva iba v tom, že sa voči akýmkoľvek jeho prejavom i reprezentantom ostro ohradí a verejne ich pranieruje, pretože na druhej strane Havran takmer neustále pripomína, že slabších nemáme nechávať za sebou a vyzýva nás celkom otvorene: „Buďme všetci elitami, najlepšími v tom, čo robíme.“ Jeho pohľad teda nie je pohľadom nekonštruktívnym, ako to niektorí tvrdia – ak aj Havran má texty, v ktorých sa „len“ púšťa do eliminovania novodobých foriem fašizmu, nesmieme zabudnúť na to, že v iných predkladá svoje úvahy, vedúce k defašizovanej spoločnosti.

Kontra k útokom, skloňujúcim údajný autorov pseudointelektualizmus, sa zhmotňuje do výrazu „emancipácia hlúposti“, ktorý mimochodom patrí u mňa k tým najobľúbenejším. Iste, nebol by to Havran, keby nekontroval s obrovskou dávkou irónie, tí, ktorí v tomto spôsobe vidia zosmiešňovanie, sú však iba povestnými gágajúcimi husami. Problém s autorom budú mať (a majú – veď vieme, koho tu netreba menovať) najmä ľudia, odmietajúci kontextuálne myslenie, to, že veci s vecami súvisia, ale aj tí neochotní akceptovať význam „tvorivej iracionality“, či skupina s príznačným pomenovaním „alfarealisti“. Zjednodušene – tí, ktorí svet príliš zjednodušujú, prípadne si ho ešte v tomto procese bezohľadne prispôsobujú.

Oproti týmto „alfarealistom“, keď ich už spomínam (a keďže túto opozíciu považujem za dôležitú), stoja v Havranovom ponímaní „omegaidealisti“ – „omega“ tu figuruje ako autorov prívlastok na zvýraznenie toho, že „alfy“ považujú idealistov za „podsortu“, pretože v ich očiach sú od nich slabší, riadiac sa niečím iným, než bezohľadnou pragmatickosťou. Dôležitá črta týchto „omegaidealistov“ je schopnosť reflexie okolitého sveta v jeho zložitosti, ale i sebareflexia, ústiaca miestami až do trýznivého sebaspytovania (toto je viditeľné viac v knižke Martina M. Šimečku Medzi Slovákmi, ale ak nahliadneme za oponu idiolektu, autori oboch zmieňovaných publikácií vykazujú spoločné črty).
 
Marš von zo zákopov!
A napokon kontra k odtrhnutiu od reality – text Masaker sa začína pred Breznom. Jasné, keď v novinách vyjde jeden z tých náročnejších Havranových textov (také sú najmä niektoré z oddielu Politická teológia), je ľahké (ale, ako sa naplno ukazuje vďaka knižke Obesíme ťa, nie správne) jeho autorovi vyčítať, že sa len oháňa menami alebo cudzími slovami – a vôbec, ono je to vlastne vždy ľahké, stačí len zvoliť si dostatočne apriórny prístup a automaticky pri mene Michal Havran vyblokovať čokoľvek, čo sa predmetný text môže snažiť povedať. Teda – nepristúpiť na dialóg. Ostatne, takáto rezignácia na pátranie po zmysle (už nehovoriac o fáze tichej polemiky, ktorá by po nájdení zmyslu mala nasledovať) je súčasťou komplexu „emancipácie hlúposti“. A keďže Havran si ozaj to, o čom píše, len tak nevymyslel, ani školy, na ktorých bol, si len tak nevymyslel, ani ľudí, ktorých čítal, si len tak nevymyslel, nazvať ho „samozvanou elitou“ – okrem úchvatnej irónie samotného procesu, v ktorom niekto nazve niekoho iného samozvanou elitou – je už ozaj len čerešničkou na tejto tortičke.

Nuž a teraz vážne a pre všetkých – načúvajte. Ja viem, budú vás z toho Havrana bolieť uši, sem-tam aj mňa zabolia, ale ak si dopredu povieme, že si nič nechceme povedať, tak si ozaj nič nepovieme. No bez dialógu sa dopredu nepohneme. Myslím, že mnohí berú Havrana až príliš osobne, jeho miestami (a aj tu sa mi – po prečítaní komentárov vcelku – zdá, že inkriminovaných miest nie je až toľko, koľko ich vidia odporcovia textov) útočný štýl považujú za bezprostredné ohrozenie vlastných pozícií, čím sa výzva k dialógu mení v ich očiach na predstavu zákopovej vojny. A na to, aby sa táto vojna – vlastne akákoľvek vojna – skončila, rozhodne nestačí vianočná koleda a priateľský futbalový zápas, na to je potrebné, aby (parafrázovaním „klasika“) neustále človek podával ruku človeku.
 
Matúš Mikšík