Vyhľadávanie
Písmenkovanie o Zákolí
Jozef Špaček: Niečo o abecede
Skalica, ART PLUS 2006
V poradí piatej prozaickej knihe autora nájdeme desať poviedok. Príbehy sa odohrávajú v reáliách Zákolia, konkrétnejšie na miestnom gymnáziu. Domnievam sa, že môže ísť o Skalicu, ktorá je autorovým rodiskom. Práve tomuto prostrediu sa zdôveruje a čerpá z neho tvorivý materiál. Dozvedáme sa, že vinohradníči, učí, prezrádza, že má aj autorské ambície a napĺňa ich. Svojím zrakom preniká do prostredia nie ako jeho súčasť, ale ako jeho pozorovateľ. Dôverne pozná akademické prostredie (učiteľstvo je autorovou profesiou), všíma si drobné odchýlky i profesijné deformácie učiteľov, sleduje predovšetkým vnútorné prežívanie protagonistov. Príbehy stavia do humornej polohy, dejové línie sú jednoduché: v dianí je všeličo naznačené, niečo zas zviditeľnené. Pod nánosom opisnosti sa neraz stráca autorov zámer vytvoriť niečo pútavé, s nádychom tajomna, grotesky, absurdity a parodizácie. Jeho snaha tvarovať príbeh je silená. V určitých pasážach intelektuálči. Využíva siahodlhé vety, v ktorých je prebytok duchaplnosti. Pôsobia digresne a málo dynamicky. Zbytočná opisnosť a verbalizovanie však pohlcuje a dusí príbeh. Dej a situácie stačí iba načrtnúť a ostatné nechať čitateľovej fantázii. Autor vie byť aj vtipný, nečakanými pointami ukončuje príbehy. Väčšine poviedok však chýba razancia, keďže ide o príbehy, často s otvoreným koncom. Autorovi by snáď svedčal publicistický štýl. Kniha viac napovie čitateľom, ktorí obľubujú mystifikáciu reálneho a všedného dňa. Špaček ako autor kombinuje fantazijnosť a mystickosť s prvkami realizmu. Po línii realizmu sa objavujú aj črty psychológie a histórie. V porovnaní s ostatnými prózami v knihe trochu paradoxne vyznieva poviedka Odklonený. V zrelom veku sa pokúša aj o invencie, ktoré nie sú presvedčivé, vyznievajú prvoplánovo a neimidžovo. Špaček sa v nej pokúsil o experimentovanie s vlastným štýlom a jazykom. Mierne pritvrdil, používa iný slovník, ale je to iba pokus o invenciu. Nevyznievajú „cool“. Poviedka Rudolfov list je úprimná spomienka na Rudolfa Slobodu. V próze Zlodej času reaguje na pomery po roku 1989 a na svoje účinkovanie v literárnom periodiku, z ktorého odišiel znechutený a dobrovoľne. Medzi najvydarenejšie poviedky patrí záverečný príbeh Niečo z abecedy. Ide o príbeh Viliama Lajsňu, ktorý sa pohybuje v literárnom prostredí. Lajsňova optika toto prostredie mierne ironizuje, ironizuje aj samého seba, vo svojej existencii. Autor časť príbehu venoval matkiným spomienkam na ľudí vo vojnovom Zákolí. Časť je reflexiou opäť na literárne dianie počas Lajsňovej minulosti a prítomnosti. Kúsok po kúsku sa prediera životom. Príbeh uzatvára jeho presvedčenie o tom, že všetko by malo byť a bude inak. Autor má vo svojom regióne akiste svojich priaznivcov, ktorí si nájdu aj túto knižku. Jej čaro spočíva v hľadaní už spomínanej mystickosti a mystifikácie praobyčajnosti.
Lucia Blažeková
