Vyhľadávanie
NÁŠ TIP
Jozef HERIBAN: Niekto na mňa stále píska
Bratislava, Herial 1996
Vyše stostranová novela Jozefa Heribana, ktorá je knižným debutom úspešného filmového scenáristu, dramaturga, režiséra a autora rozhlasových hier, sa začína takto: V sedemdesiatom druhom v strede námestia ešte stála tristoročná lipa. A končí sa takto: ...možno celý náš život je len pokračovaním niečoho, čo sa začalo dávno pred naším narodením... každý si nesieme v sebe svoj Vietnam, svoj Izrael.
Keby sme nadradili tieto rámcujúce motívy nad iné, zaiste by sme nedospeli k prevratnejším zisteniam, o aké sa usiluje slovenská próza dobrých tridsať rokov: uisťovanie sa o existencii, o trvaní, o dejinnom sebavedomí či o ďalších makroľudských veličinách, ktoré sme si potrebovali vštepiť predovšetkým prostredníctvom epiky do vedomia, aby sme sa cítili historicky ucelenejší, svojprávnejší, neodvodenejší. Okrem toho, že v Heribanovej novele toto všetko funguje kdesi v jej globálnych strategických vrstvách, je tu aj uvedomelo prítomná, hoci tak trocha ironizovaná, hrozba, že prichádza nová doba a „bude to doba likvidace stromů“. Ani toto, ba ani dobové politikum, dobové futbaly a hokeje či dobové traumatizujúce maličkosti by však neboli ničím novým, keby neboli s priam zlatníckou precíznosťou zasadené do nesmierne jemného, nesmierne otvoreného a zároveň nesmierne koncízneho príbehu priateľstva a lásky. A keby do výpočtu základných charakteristík Heribanovho malého chef-d’oeuvre nepatrili ešte hudba, sny, romantika, citlivosť a... cit. A navyše – keby autor so svojím postpubertálnym hrdinom nevedel, že „je pravda nočná a pravda denná“, a každá z nich je trochu, ba až celkom iná, pretože jej deje sa neodohrávajú ani na dákom zmýtizovanom dejinnom ihrisku, ani v dákej sebaagresívnejšej skutočnosti, ale iba priamo vo vnútri človeka, zápasom so samotou spejúcim k samote a usilovne vajatajúcim k pominuteľnosti.
Azda priveľa zovšeobecnení na úbohú novielku. Bez týchto zovšeobecnení sa však sotva dá pochopiť, čím dojíma, čím do seba vťahuje, čím je neodbytná a čím prosto oslovuje tichá, ale suverénna a nadmieru podmanivá rozprávačská rekonštrukcia študentsko-konzervatoristickej love story, ktorá svojou prirodzenou vrúcnosťou evokuje Slobodovu Hudbu či „konzervatoristické“ prózy V. Šikulu, avšak je celkom iná, keď nie druhým, tak tým, že je oslobodená od vidieckeho úžasu a celkom prirodzene vdychuje i vydychuje originálnu bratislavskú atmosféru.
„Zmätky“ nášho konzervatoristického chovanca sa, prirodzene, začínajú i končia láskou: miluje spolužiačku, ktorá však miluje jeho najlepšieho priateľa. Východisková trauma je teda na svete, a keď je už na svete, musí sa ešte komplikovať. Konzervatoristický svet je plný nielen hudby, ale azda ešte viac erotiky. Erotizuje sa v internátnych rozhovoroch, v internátnych snoch i v internátnych kuloároch. Chválenkársky erotoman Pretalovič si na rukoväť dáždnika namontuje bicyklový zvonček na „dobré kočky“. Nemenej eroticky agresívne sú exteriéry: obnažené dievčenské šije, priliehavé šaty, baletky na scéne, tmy, prítmia. Náš hrdina nemôže netúžiť po milovaní: keď nie Laura, tak Ester. Lenže každá z nich má už svoje osemnásťročné dejiny, ktoré priam shakespearovsky menia skupenstvá štiav a citov: dočasne zadaná Laura napokon opúšťa svojho favorita, aby sa stala vyvolenou nášho hrdinu, lenže erotika sa v najlepšom zasekne: Laurina trauma z niekdajšieho pokusu o znásilnenie, ktorej navyše predchádzalo emigrantstvo oboch rodičov. Takže zavŕšená erotika so židovkou Ester. Ale nezavŕšená láska, pretože na scénu srdca opäť prichádza Laura. Avšak nestačí ani to: najlepší priateľ Marek sa ocitol na smrteľnej posteli – nádor na mozgu, ktorý azda súvisí s otcovou samovraždou po prepustení z väzenia za účasť v západnom protifašistickom odboji. Výčitky za Lauru, Ester i Mareka: „A znovu sa objaví ten odporný nízky cit. Dokázal som žiarliť na Mareka, bezvládne ležiaceho na nemocničnej posteli!“ Ale aj to je málo: náš hrdina nakoniec pristihne Lauru pri milovaní s Petalovičom. A nášmu hrdinovi nezostáva iné, len „utekať do nekonečného kopca“. A nášmu autorovi nežná nostalgia za všetkým, čo sa príliš rýchlo pomíňa. Ale aj ustavične sa obnovujúca túžba po stálosti, ktorá sa utieka k hudbe. Aké jednoduché a zjednodušené! V Heribanovom príbehu je to však všetko decentné a akurátne.
