Vyhľadávanie
S nádychom tajomna
Alfonz Lukačin: Nočný motýľ
Košice, Pressprint 2004
Doterajšia tvorba Alfonza Lukačina má predovšetkým historizujúci charakter. Reportážna próza Etruskovia známi neznámi poukazuje na jeho schopnosť aplikovať rôzne žánrotvorné postupy pri kombinácii autentických zážitkov s princípmi literatúry faktu a historickej fikcie.
Na podobnú tvorivú metódu poukazuje aj Lukačinova štvrtá, poviedková kniha Nočný motýľ. Vidieť to najmä v prvých dvoch poviedkach Na Brehu riečky Berízky a Krstiny. Prvú z nich tematicky viaže na obdobie výstavby Krivorožského ťažobno-úpravárskeho kombinátu ako jednu z najväčších stavieb RVHP, lokalizovanú medzi mestá Krivoj Rog a Kirovograd na Ukrajine. Dejová osnova sa opiera o bezprostredný život stavbárov počas budovania kombinátu okolo roku 1988. Podrobne opisuje rôzne politické, ideologické, sociálne aj ekonomické súvislosti v kontexte s dobovými reáliami v danej oblasti a v bývalom socialistickom Československu. Nestavia na historicky významných alebo osobnostne výlučných postavách. Do popredia posúva postavy a postavičky z bežného života. Čitateľ nahliadne za paraván budovateľského nadšenia, aj civilného života miestnych obyvateľov. Autorovou tvorivou stratégiou je ich vykresľovanie na pozadí nehrdinskej aktivity. A aj keď konajú „hrdinsky“, ich motivácia vychádza z obyčajnej individuálnej životaschopnosti premáhať „nahotu“ totalitného režimu. Vykresľuje problémové kapitoly z čias prechmatov, represálií a teroru pri kolektivizácii Ukrajiny. Tému dokonca presúva až k rokom 1929-1933, sústrediac sa na zvrátenosti vtedajšieho režimu.
Aj ďalšie poviedky sú ladené reminiscenčne. Osvedčeným kompozičným receptom pre každú z nich je navodenie introdukcie. Tá sa opiera o skutočnosť, z ktorej však zakaždým vybočuje. Používa strih, aby čitateľa preniesol do iných reálií, rôznych tematických i významových vrstiev. Obrovský priestor poskytuje rozprávačovi (hovorí vždy v prvej osobe) a fabuláciou smerujúcou sčasti k autobiografii i k fiktívnosti, sčasti k absurdite, ale i k magickosti, k paródii, či fraškovitej sentimentálnosti alebo personifikácii buduje paralelnú líniu poviedky. Tá zakaždým predstavuje kúsok súkromných dejín, ale aj príbeh ľudí, na pozadí osobnej i ľudskej histórie.
Lukačin popri všeobecných otázkach existencie zabŕdol vo viacerých rovinách do etickej problematiky dôstojnosti človeka. Pohral sa spôsobom blízkym magickému realizmu aj s myšlienkou reinkarnácie. Kniha má práve preto, že obsahuje aj vecné pasáže, kde sa informácia mieša so zážitkovosťou, tajomnosťou i s fikciou, zvláštnu poetiku.
Tibor Kočík
