Recenzia
Eva Tomkuliaková
25.11.2015

Nódy - Peter Šulej

V jednom z rozhovorov v časopise Romboid básnik Peter Šulej hovorí o vzniku svojich dvoch trilógií. Priznáva, že na rozdiel od druhej, označovanej ako Modrá, prvá trilógia Porno – Kult – Pop nebola plánovaná, vznikla ex post na základe podobnosti. O práci na ďalšej trilógii sa v rozhovore nezmieňuje, no naznačuje, že je čas na väčšie plátna, a spomína nový text pod menom Nódy.

Šulejovu najnovšiu knihu Nódy (OZ Vlna 2014) je možné považovať za trilógiu. Skladá sa totiž z: 1. knihy tých, 2. knihy týchto a  3. knihy tamtých. Pri čítaní naskakuje otázka: kto sú to „tí“, „títo“ a „tamtí“? Sme to my sami, naši susedia, naše deti, hrdinovia, naši velikáni, velikáni scvrknutí do marketingových ikon?

Text, o ktorom Šulej v rozhovore vravel, že bude väčším plátnom, má vo finálnej podobe viac spoločné s  hudbou ako s  výtvarným umením – na hudbu nás odkazuje úvodná citácia trubadúra Guida Cavalcantiho, báseň predspev, ako aj (oficiálne) záverečná časť knihy – kóda (prídavný záver hudobnej skladby alebo odkaz na japonskú popovú speváčku Kumi Koda?), či samotný názov Nódy asociujúci (zvukovo aj vizuálne) notové písmo, ľudovo noty. Knihu Nódy tak možno považovať za Šulejove cantos a samotného autora tradične skôr za skladateľa ako „tradičného“ básnika.

Jadrom kompozície je priväzovanie textov o iné texty, ich vzájomné napájanie, prepájanie. Takýmto spôsobom autor čitateľa katapultuje dopredu aj dozadu nielen v rámci Nódov, ale posiela ho na výlety aj do svojich starších kníh či kníh iných autorov – všeobecne iných textov, dokonca ho „púšťa“ aj do svojho zápisníka. Na cestách ho usmerňuje lomkami (ako v programovacích jazykoch či zápisoch cesty k súboru). A daria sa mu aj iné premety, triky a  fóriky s  napísaným. Za všetky uvediem otáčanie textu o 180 stupňov.

V obsahovej rovine je autor vážnejší, ale nie neironický. Najfrekventovanejším motívom zbierky je „hrdinova“ krajina. Zatiaľ však, čo lyrický subjekt sám seba reflektuje zdravo sebavedome („ja s hovoriacim menom / s vlastnou rybou / umelec / peter / evangelista / skala“) či žartovne až trochu narcisticky („občas sa cítim ako novodobý štúr“, „zo zrkadla však na mňa pozerá niekto iný / možno mierne flamboyantný“), svoju krajinu vníma ako malú, nízku („v neviditeľnej krajine kde aj velikáni miznú“, „v zemi bez tradícií“). Svojich krajanov nazýva menami, ako lokáli, loliti, laputi, pajáci, sprostáci zadubení či kolóni. No riešenie nevidí v invázii cudzieho, tento moment vníma skôr negatívne („postupne si osvojujú náš jazyk“, „kevinko poď k starej mame / tak teda takto vyzerá koniec jazyka“) a vyjadruje potrebu vytvorenia vlastného teritória.

Napriek nemalej naliehavosti textov je Peter Šulej až do poslednej chvíle hravý. Tak možno vnímať aj inštrukciu zo záveru Nódov k ich opätovnému čítaniu – k „slučke“ často využívanej aj v elektronickej tanečnej hudbe.