súťaž Preklad Eva Kenderessy,
Mária Miklušičáková
OZ Brak 2016
Interpretačným kľúčom k tvorbe Mirceu
Cărtărescua je jeho záujem o snovosť a možnosti
jej uchopenia, ktoré autor hľadá a nachádza v lite-
ratúre. „Lenže jestvuje jedno miesto na svete, kde
je možné aj nemožné, a síce vo fi kcii, teda v litera-
túre.“ (s. 30) Cărtărescu v Nostalgii vyslovuje rad
komplexných úvah o zmysle, poslaní a možnostiach
literatúry, pričom nezabúda prejaviť tak pochyb-
nosti o svojej tvorbe, ako aj svoje umelecké ambície.
Treba podotknúť, že je jedným z najúspešnejších
rumunských autorov, za svoju tvorbu si odniesol
niekoľko významných ocenení, napriek tomu je
Nostalgia do slovenčiny prvýkrát preložená až
v roku 2016. Vzhľadom na dobu vzniku a politickú
atmosféru v Rumunsku v osemdesiatych rokoch
20. storočia bola pôvodná, cenzurovaná verzia
pomenovaná veľmi príznačne – Sen.
Cărtărescu je vizionár, jeho text konfrontuje
sen a realitu, spája ich a vytvára z nich magic-
ko-realistickú hru, v ktorej autor vďaka svojmu
alegorickému jazyku neustále hrá ruletu, riskuje
život ako jeho postava Hráča, no neumrie. Pojem
nesmrteľnosť v súvislosti s tvorbou Cărtărescua
možno vnímať ako determinujúci. „Nemám po-
chýb, Hráč je postava. No potom som i ja postavou
a tu nemôžem potlačiť príval radosti. Lebo posta-
vy nikdy neumierajú, žijú vždy, keď je ich svet
„čítaný“,“ (s. 30) – a Cărtărescuove archetypálne
postavy majú tú smolu, že svoje osudy budú musieť
prežívať ešte veľa ráz, pretože čítané budú.
Z hľadiska kompozície hovoríme pri Nostalgii
o piatich krátkych prózach (Prológ: Hráč; Nostal-
gia: Mendebil, Blíženci, REM; Epilóg: Architekt), kto-
ré na seba referujú, vo fragmentoch sa motivicky
prepájajú a ich dejiskom, miestom Cărtărescu-
ových fascinácií, je Bukurešť, zabalzamovaná
v hmle nostalgie, ktorá ju skrz-naskrz vypĺňa.
Cărtărescu je jeden z najprekladanejších ru-
munských autorov, do slovenčiny ho preklada-
li Eva Kenderessy (Mendebil, Blíženci) a Mária
Miklušičáková (Hráč, REM, Architekt), pričom
preklad Evy Kenderessy je v detailoch proble-
matický. Cărtărescuova próza predpokladá inteli-
gentného a pozorného čitateľa, vyžaduje od neho
znalosť umeleckých diel, autorov a minimálne
základných špecifi kácií ich tvorby, pretože ich
výskyt v texte nie je náhodný. Toto všetko Eva
Kenderessy vie a pracuje s tým, problém však na-
stáva, keď sa pokúša čitateľovi ponúkať pomocné
kolieska v podobe poznámok pod čiarou. To by,
samozrejme, stále nebol výrazný problém, no
reálne vyvstáva otázka, prečo sa prekladateľka
rozhodla dať do poznámok pod čiarou práve tie
informácie, pre ktoré sa rozhodla. Mechanizmus
tejto selekcie mi uniká. „Bol som postupne celou
svojou bytosťou Camus, Ka a, Sartre, Céline,
Bacovia, Voronca, Rimbaud a Valéry“ (s. 110) – Eva
Kenderessy objasní, kto bol Bacovia a Voronca,
pri ostatných predpokladá (?), že sú pre čitateľa
dostatočne známi. Tieto drobné vysvetlivky sú
teda napokon pomerne rušivým elementom. Keby
mala byť poznámka pri všetkých kultúrnych, his-
torických, spoločenských, biologických (a iných)
odkazoch, bola by Nostalgia minimálne päťná-
sobne hrubšia. Cărtărescu necháva čitateľa spájať
si jednotlivé fragmenty, niekoľkokrát k recipien-
tovi explicitne prehovára, dôveruje mu a vkladá
mu do rúk komplexné dielo. Nepočíta s tým, že
je vševedúci, no nepodáva mu subjektívnu se-
lekciu známeho a neznámeho, je na čitateľovi
samotnom, ako sa k textu a jeho mnohoznačnosti
postaví. Miklušičákovej pasáže plynú dynamic-
kejšie a nenarúšajú integritu celku.
V intenciách oscilovania medzi snom a realitou
sa hranice nielenže nestrácajú, Cărtărescu sa ani
netvári, že by niekedy nejaké existovali. Senzu-
alita je prostriedkom k dosiahnutiu absolútna
skrz snenie, ba čo viac, snenie v realite – viac
či menej vedomé halucinovanie. Autor vyzýva
čitateľa k spoluúčasti na snívaní: „Navrhujem,
aby si si teraz, keď si prišiel po tieto riadky, zavrel
na päť minút oči a aby si si v mysli vybavil všetky
detaily najkrajšieho (alebo ostatného) milova-
nia, ktoré si zažil…“(s. 202). Z textu cítiť obratný
balans na viacerých úrovniach – okrem snenia
Cărtărescu často pripomína tok času, od začiatku
myslí na smrť (aby mohol dúfať v nesmrteľnosť)
a jej nevyhnutnosť (a nie je smrť tiež formou sne-
nia?), pokúša sa čas a pocit zakonzervovať do
spomienky, preto je jeho text taký deskriptívny,
do jedného bozku dokáže vtesnať „všetko“ (s. 323),
do prvého milovania celú evolúciu.
Nostalgia je pocit, ktorý možno precítiť všet-
kými zmyslami, je to chuť na jazyku aj dotyk
známej látky, zvuk trúbenia aj farba jantáru
(evolúcie zachytenej v mede), je to vôňa santalu,
spojenie všetkých zmyslov v akúsi známu, no
neuchopiteľnú spomienku, časom poznačenú –
dokreslenú tým, čo sme si vysnívali. Cărtărescu
nepotrebuje určovať jasnú hranicu medzi snom
a realitou, pretože tá nie je podstatná, ak sa pre-
žívanie našej reality v istom momente zmení na
spomienku a spomienka na pocit nostalgie, ktorý
si beztak časom dokreslíme snom, poznačíme
časom, dosnívame. (A nie je to prekliato krásny
a zároveň desivý kolobeh? Nie je to Dante, Kaf-
ka, Voronca a Rilke? Nie je to azda pytagorovská
hudba sfér?)
Vycibrenosť textu spočíva v úzkom vzťahu
často kontrastných leitmotívov, ktoré tvoria
hybridnú obrazovú a významovú hru bez jasných
hraníc. Mircea Cărtărescu hovorí svojmu čitate-
ľovi, aby spal pozorne, vnímal a veril si, aby sa
neustále pokúšal dosiahnuť na absolútno a využil
nielen možnosť, ale predovšetkým slobodu snívať.
